Pre Taliansko prichádza moment pravdy. Je otázne, ako dokáže implementovať plán obnovy

Napriek náročným globálnym podmienkam sa talianskej ekonomike darí relatívne dobre. Po spomalení v poslednom štvrťroku 2022 sa rast HDP v prvom štvrťroku tohto roka zrýchlil, no stále je nepravdepodobné, že sa zopakuje jej výkon z minulého roka, keď vzrástla o 3,7 percenta, čo je jedna z najvyšších mier rastu za posledných 40 rokov.

Minuloročný rast bol do značnej miery výsledkom silného domáceho dopytu, najmä súkromnej spotreby a investícií do rezidenčných nehnuteľností, ktoré ťažili z daňových úľav. Tie sa zaviedli pred pandémiou s cieľom zvýšiť energetickú efektívnosť starnúceho talianskeho bytového fondu. Fiškálne opatrenia zároveň pomohli domácnostiam a podnikom zachovať si kúpnu silu pri vyšších cenách potravín a energií po ruskej invázii na Ukrajinu.

Expanzívna fiškálna politika však rozšírila rozpočtový deficit na neuveriteľných osem percent HDP, aj keď silný rast znížil pomer vládneho dlhu k HDP na 144 percent. Išlo o 11-bodový pokles oproti maximu v roku 2020. Teraz, keď sa mnohé z fiškálnych opatrení postupne zrušili, plánovaný deficit klesol na 4,5 percenta HDP.

Problémom je, že aj hospodársky rast bude tento rok nižší. Čo je horšie, zvýšenie úrokových sadzieb Európskej centrálnej banky zvýšilo náklady na pôžičky, utlmilo súkromné investície a zvýšilo náklady na obsluhu dlhu. V dôsledku toho by tohtoročné tempo rastu HDP malo skončiť okolo 1,1 až 1,2 percenta a v roku 2024 by sa malo ďalej spomaliť. Išlo by o návrat k dlhodobému priemeru. Od roku 1983 rástla talianska ekonomika priemerným ročným tempom 1,1 percenta v porovnaní s 2,4 percentami EÚ.

Tento výhľad neveští pre premiérku Giorgiu Meloniovú, ktorá minulý rok viedla kampaň so sľubom, že „pozdvihne“ taliansku ekonomiku, nič dobré. Na realizáciu svojho ekonomického programu potrebuje silný rast. Zároveň musí dosiahnuť aj primárny rozpočtový prebytok. S rastúcimi úrokovými sadzbami ale existuje väčšie riziko, že investori stratia dôveru v schopnosť Talianska splácať svoj dlh. G. Meloniová preto musí dbať na udržiavanie rozpätia medzi desaťročnými talianskymi a nemeckými dlhopismi čo najnižšie, ideálne v rozmedzí 100 až 150 bázických bodov. V súčasnosti je na úrovni približne 165 bázických bodov.

Na dosiahnutie trvalo vyššieho rastu musí Meloniovej vláda riešiť dlhodobé štrukturálne problémy, ako sú rozdiely v regionálnom rozvoji, demografické starnutie, nízka účasť žien na  pracovnom trhu, žalostný rast produktivity, stagnujúce príjmy, daňové úniky a nové klimatické riziká. Tieto problémy nie sú pre Taliansko ničím novým. Bývalý premiér Silvio Berlusconi, počas svojej prvej volebnej kampane v roku 1994 sľúbil oživenie ekonomiky a vytvorenie milióna nových pracovných miest. Nestalo sa tak. Zdravá ekonomická politika nikdy nebola charakteristickým znakom troch Berlusconiho vlád.