Stáva sa pomaly už pravidlom, že odovzdávania rôznych spoločenských ocenení sprevádzajú nielen ďakovné reči víťazov, ale aj vyjadrenia ich osobných postojov. Javisko, sála plná divákov a pozornosť médií sú silnou motiváciou a príležitosťou pre mnohých. Ak vnímame slobodu slova a prejavu ako jeden zo základných pilierov demokracie, musíme jednoznačne skonštatovať, že povedať, čo si myslím, je namieste. Legitimitu takého prejavu posilňuje, samozrejme, aj neformálna autorita samotného rečníka. Získané ocenenie je len jej potvrdením.
Za posledné roky som mal možnosť zúčastniť sa na desiatkach udeľovaní podobných ocenení a okrem pozitívneho efektu vnímam aj pár úskalí.
Za prvé považujem fakt, že mnohé z posolstiev majú ambíciu jednoducho, za dve minúty, zodpovedať otázky na zložitejšie spoločenské problémy, čo je vskutku nemožné. Druhým úskalím je politizácia. Politika dnes presakuje cez média viac-menej všade. Pri dnešnej miere polarizácie spoločnosti hľadá divák automaticky odpoveď na otázku, na ktorej strane barikády osobnosť stojí. Kumuláciou rovnakých postojov sa potom z niektorých akcií stávajú skôr festivaly politickej piesne. Posledné a azda najväčšie riziko je negativizmus bez návrhu riešenia v štýle – všetko, ale úplne všetko je zlé, beznádejné, treba zbaliť kufre a odísť zo Slovenska.
Minulý týždeň odovzdával týždenník Trend výročné ceny pre najlepšie firmy v mnohých kategóriách. Anketa TOP Trend je zárukou toho, že na podujatiach sa zúčastňujú skutočné osobnosti a firmy, ktoré zamestnávajú tisícky ľudí a tvoria kostru ekonomiky krajiny. Každoročne vyhlasuje Trend aj manažéra roka. Tento rok sa ním stal podnikateľ a riaditeľ firmy vyrábajúcej produkty technológiou práškovej metalurgie Artur Gevorkyan, pôvodom Armén žijúci 30 rokov na Slovensku.
Jeho autentická reč v závere silne zarezonovala, aj keď to vôbec nezamýšľal, presnejšie povedané, nesnažil sa o to. Domnievam sa, že mal len snahu podeliť sa o pozitívnu skúsenosť, emóciu. Urobil to s pokorou, no životaschopnou a veselou energiou zároveň. Vyjadril sa presne, zrozumiteľným spôsobom, dokonca aj k zložitejším témam ako rodová rovnosť či inklúzia menšín.
Z jeho prejavu a rozhovoru s moderátorom vyberám pár citátov:
„Je to trošku ironické, ale ja neviem manažovať ľudí absolútne, ja mám vojenskú školu, som Armén a ako ja môžem manažovať Slovákov?“
„Mne veľmi pomohli dievčatá, som bol veľmi prekvapený, čo vedia na Slovensku ženy zorganizovať. Keby bola jedna cena, tak to má dostať symbolicky žena slovenská.“
„Tým, že máme taký komplikovaný osud, chcel by som sa poďakovať vám všetkým, všetkým Slovákom. Vy si v tých turbulenciách možno neuvedomujete, ako sa dobre u vás žije. Vy ste slušní, vy ste pracovití, vy ste srdeční. Za 30 rokov, keď som poprosil o pomoc, nikdy to nebolo odmietnuté. Fakt máte byť na čo hrdí.“
„Žijem tu s manželkou z Bieloruska, ale len tu na Slovensku sme mohli žiť, ako sme chceli žiť. Z dvesto ľudí, čo mám vo firme, sedemdesiati sú cudzinci. Pri jednom stole sedia Ukrajinci, Bielorusi, Arméni.“
Ako povedal jeden z hostí podujatia: „Je smutné, že nám niektoré veci musí povedať Armén žijúci 30 rokov na Slovensku.“ Prajem si, aby si jeho reč vcelku pozrelo čo najviac Slovákov.
