Jedným z nespochybniteľných pozostatkov socializmu v našich končinách je absencia poctivej diskusie o citlivých historických témach. Budovanie totalitného režimu a nadnárodného hnutia pod sovietskym drobnohľadom sa totiž vylučovalo s akademickou, spoločenskou a politickou výmenou názorov medzi jednotlivými štátmi stredovýchodnej Európy.
Najlepšie to ilustruje dlhoročné napätie medzi Poľskom a Ukrajinou v súvislosti s turbulentnými udalosťami druhej svetovej vojny. Obojstranná etnická nevraživosť na území dnešnej západnej Ukrajiny sa počas chaosu sovietskej a následne nemeckej okupácie regiónu zvrhla do brutálnych masakrov menšinového poľského obyvateľstva.
Ich symbolom v kolektívnej pamäti sa stala činnosť Ukrajinskej povstaleckej armády a osobnosť ukrajinského ultranacionalistického vodcu Stepana Banderu. Koordinované masakre (Poliaci hovoria priamo o genocíde) vo Volyni a východnej Haliči si vyžiadali v rokoch 1943-1944 podľa odhadov 80 až 100-tisíc civilných obetí.
Komplexná história niekdajšej kolísky etnickej a náboženskej pestrosti sa pod vplyvom komunistickej propagandy zamietla pod stôl a na jej mieste ostala obojstranná nacionalistická rétorika a kult osočovania. Rozpad Sovietskeho zväzu však nepriniesol očakávané zmierenie a konflikt o vnímanie dejín pokračuje aj počas ruskej invázie na Ukrajinu.
Varšava napriek odlišnému pohľadu na históriu v súčasnosti pôsobí ako najväčší európsky spojenec Ukrajiny. Nejde len o najvyšší počet prijatých utečencov, ale aj o významné dodávky zbraní, humanitárnej pomoci a silnú diplomatickú podporu. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí viac či menej vedome sabotujú posilnenie vzájomných vzťahov.
Jedným z nich je už aj našťastie bývalý veľvyslanec Ukrajiny v Berlíne Andrij Melnyk.
Poľsko sa zbrojí a chce derusifikovať ekonomiku. Slováci sa hádajú a šíria prázdne reči
Arogantný veľvyslanec
Od diplomatov sa väčšinou očakáva, že budú pri výkone svojho povolania používať nekonfliktný jazyk a diskrétny tlak. Andrij Melnyk sa však rozhodol pre odlišný pracovný postup. V duchu známych vystúpení ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského pred svetovými parlamentmi totiž zvolil značne ostrejšiu rétoriku.
Nemeckých politikov označoval rôznymi invektívami, ktoré mali „prebudiť svedomie” Berlína. Okrem obsiahlej kritiky bývalej kancelárky Angely Merkelovej a súčasného kancelára Olafa Scholza veľvyslanec sa do medzinárodného povedomia dostal vďaka rozhovoru s nemeckým novinárom Tilom Jungom.
Ctený veľvyslanec krajiny, ktorá po celom svete zúfalo volá po vojenskej pomoci, začal obhajovať nespochybniteľné zločiny Stepana Banderu a relativizovať vraždenie Poliakov a Židov na území medzivojnového Poľska. Vo veci Volynského masakru zase moderátorovi pripomenul, že Poliaci sa taktiež zúčastňovali vyvražďovania.
A. Melnyk pritom prezentoval ukrajinský pohľad na obdobie druhej svetovej vojny, v ktorom Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN-B) zohráva úlohu frontu protikomunistických (a teda protiruských) bojovníkov za nezávislosť. Súčasťou spomenutej rétoriky je aj fakt, že v medzivojnovom Poľsku boli Ukrajinci občanmi druhej kategórie a samotný S. Bandera svoju kariéru začínal ako atentátnik proti poľskej moci.
Ukrajincom hory sľubujú, doma sa z preferencií radujú. Potrebujeme novú stredoeurópsku alianciu
Pokrytecký hold
Pohoršenie medzi poľskou a izraelskou verejnosťou vyvolala sebaistota diplomata pri relativizovaní udalostí, počas ktorých zahynulo desaťtisíce ľudí. Áno, na Volyni sa odohrali tiež odvetné poľské masakre na ukrajinskej populácii. Existuje pritom zásadný rozdiel medzi koordinovanou etnickou čistkou, vykonávanou na rozkaz velenia UPA a odvetnými akciami na menšiu škálu, ktoré mali miesto v rozpore s rozkazmi poľského odboja.
Zatiaľ čo v prípade Izraela sa veľvyslanec veľmi rýchlo stiahol a ponúkol verejnosti tradičnú výhovorku, že Holokaust odsudzuje a má mnohých židovských priateľov, svoje slová o Volyni neoľutoval. Ukrajinská diplomacia síce rýchlo zahasila kontroverziu verejným vyhlásením a následným odvolaním Melnyka z funkcie, ten sa však rozhodol pripomenúť poľským spojencom.
Preboha, dnes sa už nehandrkujme o čísla (obetí, pozn. redakcie). Poďme sa licitovať o pravdu
„Vážení poľskí priatelia, pri tomto výročí chcem vzdať hold vašim obetiam druhej svetovej vojny. Poľsko trpelo obzvlášť počas nacistickej a sovietskej tyranie. Dnes nikomu nedovolíme vraziť klin medzi ukrajinský a poľský ľud,” apeloval v pondelok na sociálnej sieti. Na prvý pohľad ide o priateľské gesto v náročných časoch. Poburujúcim prvkom nie je samotné tvrdenie, ale jeho nešťastné a pravdepodobne účelové načasovanie.
„Toto výročie” sa totiž vzťahuje na 79. výročie tzv. Krvavej nedele, počas ktorej sa ukrajinskí ozbrojenci dopustili koordinovaného útoku na 99 poľských osád. V dôsledku teroru zomrelo 11. júla 1943 niekoľko tisíc Poliakov – predovšetkým v katolíckych kostoloch. Nie divu, že Melnykove slová vyvolali vo Varšave pohoršenie naprieč politickým spektrom.
Niektorí miestni komentátori dokonca dospeli k hypotéze, že diplomat neadresoval odkaz poľskej verejnosti, ale bývalým nemeckým kolegom ako prázdny symbol urovnania svojho sporu s Varšavou. Tohtoročná spomienka na obete Volynského masakru však priniesla aj iné momenty, ktoré svedčia o pokroku v procese zmierenia.
Dialóg je nevyhnutný
Poľský prezident Andrzej Duda, ktorého materská strana v minulosti tvrdo kritizovala historickú politiku Ukrajiny, apeloval v pondelok na zmierenie a finálne odpustenie zločinov minulosti.
„Toto je posledná vec, ktorú potrebujeme. Slovná pomsta, alebo nedajbože skutkom. Pretože ani Varšava, ani Kyjev na nej nič nezískajú. Dobre viete, kto by z nej mal najväčší úžitok,” komentoval súčasnú situáciu. Vôľa pohnúť sa vpred nechýba ani v Kyjeve.
Volodymyr Zelenskyj v ten istý deň predstavil návrh zákona, ktorý by Poliakom udeľoval osobitný štatút odrážajúci rozsiahle práva ukrajinských utečencov na Visle. Neoficiálne sa tiež očakávalo, že ukrajinský prezident pri tejto príležitosti otvorene odsúdi páchateľov Volynského masakru. To sa však nestalo.
Napriek tomu existujú indície, že ukrajinský prístup k historickej politike sa postupne mení. Predovšetkým ide o personálne zmeny v miestnom ekvivalente Ústavu pamäti národa, ktorý za čias prezidenta P. Porošenka bol centrom banderovského vnímania dejín. Uvedené snahy mali za cieľ zoceliť a odlíšiť ukrajinskú národnú identitu po vypuknutí vojny s Ruskom – Varšava na ne reagovala s pohoršením.
Súčasné vedenie je omnoho prívetivejšie k obnoveniu akademického dialógu s poľskými partnermi.
Vojna za našou východnou hranicou nepriniesla len nezmyselné ľudské utrpenie a nevyčísliteľné škody. Ponúkla taktiež príležitosť nanovo definovať vzájomné vzťahy a otvoriť ďalšiu kapitolu stredoeurópskych dejín. Upevnenie spojenectva medzi dvoma najväčšími susedmi Slovenska je totiž v jeho existenčnom záujme. Keď sa odloží minulosť bokom, na obzore číha obrovský potenciál pre rozvoj a blahobyt regiónu.
Nemôžeme dovoliť, aby reakcia na výzvy súčasnosti bola diktovaná bolestivou minulosťou. Plynie z toho aj isté ponaučenie pre tých, čo v mene politických preferencií zneužívajú nálepku banderovca a fašistu. Robia totiž medvediu službu tým, ktorí sa teraz snažia rozvrátiť európsky poriadok.
Ďalšie dôležité správy
