Hoci sa revolučné zmeny často spájajú s ušľachtilými hodnotami, ako je sloboda, dôležitú úlohu vždy zohrávajú aj peniaze, prípadne jedlo, ktoré sa za ne kupuje. Veľká francúzska revolúcia nebola len o dobytí Bastily, rovnako dôležitý bol aj Ženský pochod na Versailles. Parížanky tak protestovali proti vysokým cenám a nedostatku chleba.
Aj Pražská jar v roku 1968 reagovala do veľkej miery na ekonomické zaostávanie socialistického Československa. Ako pripomína Miroslav Londák z Historického ústavu SAV v publikácii Rok 1968 a ekonomická realita na Slovensku, podiel výdavkov na výživu nebol lichotivý. Česi a Slováci dávali na stravu 40 percent celkových výdavkov. Vo Veľkej Británii to bolo len 24 percent, v západnom Nemecku 25 percent a v Kanade dokonca iba 21 percent. Najbližší západní susedia Rakúšania platili 32 percent.
Neprehliadnuteľné boli aj regionálne rozdiely. Alexander Dubček v jednom zo svojich prejavov dokonca varoval že ekonomická situácia môže spôsobiť masové vysťahovalectvo zo Slovenska za prácou do českých krajín, dodal M. Londák.
Potreba zaviesť do ekonomiky viac motivácií však určite neznamenala snahu vykorisťovať zamestnancov. Jednou zo zmien, ktoré sa podarilo realizovať, bolo postupné zrušenie pracovných sobôt. Obyvatelia Československa tak dostali rovnakú vymoženosť, akú napríklad Američania získali už pred druhou svetovou vojnou. Invázia spojeneckých vojsk útočila v konečnom dôsledku na pozitívne ekonomické zmeny, ako boli napríklad aj voľné soboty a snaha vyrábať efektívnejšie
Sloboda verzus plánovanie
Nielen v roku 1968 platilo, že sloboda a ekonomická prosperita sú veľmi úzko prepojené. Ak nerátame niekoľko autoritárskych režimov, ktoré zbohatli na ťažbe nerastných surovín, platí, že najvyššia životná úroveň je v demokratických krajinách. Aj Čína pochopila, že ak chce ekonomicky napredovať, musí sa liberalizovať aspoň obchodne a otvoriť západnému svetu. Hoci treba zdôrazniť, že Číňania nie sú slobodní.
Všeobecne pri štátnom plánovaní platí, že nevie reagovať na potreby ľudí. Vždy, keď etatisti argumentujú, že voľný trh nevyrieši všetko, tlačí sa na jazyk poznámka, či má tento dar práve pár štátnych úradníkov
Problémom centrálneho riadenia je výrobno-odbytový model. Najskôr sa naplánuje, čo sa bude vyrábať a potom sa hľadajú kupci, prípadne sklady, kde sa zastaraný tovar natrvalo odloží. To si v trhovom hospodárstve nikto nemôže dovoliť, preto funguje opačný odbytovo-výrobný model.
Odkaz daňového bremena
Je milou náhodou, že na 20. augusta pripadol aj deň daňového odbremenenia. Pre daňovníkov je to odkaz, že odteraz už nerobia na dane a odvody, ale iba na seba. V zásade by takýto daňovník mohol spokojne zaspať. Ale história nás učí, že zaspať práve 20. augusta s dobrým pocitom nemusí byť najšťastnejšie.
Najdôležitejší odkaz určenia daňového bremena je, že štát rozhoduje až o 63 percentách peňazí, ktoré sú určené na mzdu zamestnanca. A nevyhnutná konsolidácia tento pomer zrejme ešte zvýši.
Časť peňazí dostane daňovník späť, napríklad vo forme pomoci s hypotékou či bezplatného cestovania detí. Ale podstata je práve v tom, že ak by štát nerozhodoval za človeka, mal by viac vlastných peňazí aj na hypotéku a aj na zaplatenie cestovania detí.
Toto je najdôležitejší odkaz vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Komunisti, etatisti a ďalší autoritári neznesú, keď chce jedinec rozhodovať sám o sebe bez požehnania z centra. Svoj zásah môžu politici eufemisticky nazývať priateľskou pomocou, dôsledky sú však bolestivé. A okrem slobody, ktorú je časť ochotná populácie vymeniť za plný tanier, v konečnom dôsledku berú práve vyššiu životnú úroveň.
