Záujem o veci verejné a snaha zabezpečiť čo najväčšie dobro pre čo najväčší počet ľudí je cnostné zameranie človeka. Jednotlivec môže svoju snahu a zámer slobodne prejaviť prostredníctvom organizácie občianskej spoločnosti, ktorá by mala slúžiť verejnému záujmu a rešpektovať demokratické postupy.
O napĺňanie istých princípov sa snaží aj Lekárske odborové združenie, ktorého snahou je spasiť slovenské zdravotníctvo a vyštvať z neho hnisavý biznisový aspekt. Túto snahu bezočivo pretláča bez ohľadu na kolegov lekárov v ambulantnom sektore, ktorí by bez zisku a so stratami ambulancie zatvorili. Čo vlastne lekárski odborári chcú? Zmenu zdravotného systému? Čo očakávajú od ministra zdravotníctva? Záväzok, že zruší súkromné poisťovne a zakáže akékoľvek podnikanie v oblasti zdravotníctva? Skutočne si na toto Peter Visolajský trúfa?
Jediné, čo sa LOZu doposiaľ podarilo, je absolútne polarizovanie spoločnosti či znepriatelenie si pracovných partnerov, bez ktorých sa lekárskym odborárom nikdy nepodarí posunúť slovenské zdravotníctvo vpred tak, ako si to možno predstavujú.
V čase konsolidácie, či rozhodovania o štátnom rozpočte alebo výmene na najvyšších miestach na ministerstve zdravotníctva si však Peter Visolajský skromne uzurpuje pozornosť celej spoločnosti. Aby neunikol záujmu nikoho, zvolil si cestu nátlaku, vydierania, hrozby a diktátu. Pre istotu si opäť vzal za rukojemníkov pacientov. A to urážlivo bez toho, aby boli stredobodom diskusie o zlepšovaní slovenského zdravotníctva. A bez toho, aby za svoje činy bral zodpovednosť.
Peter Visolajský v opojení o svojej bezchybnosti totiž pozabudol na to, že ho voliči nevolili. Lekárske odborové združenie sa neuchádzalo o hlas verejnosti, nezískalo hlas pacientov, nemá kompetenciu rozhodovať o spôsobe financovania nemocníc, ani o tom, kde bude postavená nová nemocnica. LOZ jednoducho nemá politický mandát. Netreba však zabúdať na to, že raz ponuku na vedúcu pozíciu na ministerstve zdravotníctva Peter Visolajský dostal. Odmietol ju.
Úlohou lekárskych odborárov je vyjednať pre zamestnancov lepšie podmienky. A nebojovať proti transformácii nemocníc na akciové spoločnosti. Prečo sa Peter Visolajský nechopil stoličky štátneho tajomníka ministerstva zdravotníctva, keď mu bývalá vláda túto možnosť ponúkala? Zo strachu? Možno. Každopádne si bol zrejme veľmi dobre vedomý toho, že je jednoduchšie ovplyvňovať veci bez toho, aby za ne bral zodpovednosť.
Vláda v snahe upokojiť situáciu však zašla priďaleko. Otvorila dvere odborárom tam, kde miesto nemajú mať. Ako chcú odborári rozhodovať o technikáliách a úhradovom mechanizme DRG pre nemocnice, ak nedokázali ani správne interpretovať dáta o platbách zdravotných poisťovní pre nemocnice? A svoju nevedomosť využili na ovplyvnenie verejnosti? Čím prispejú do diskusie vo výbore k DRG? Vyhrážkami? Nátlakom? A prídu vôbec na rokovania? Alebo pre istotu navrhnú nový úhradový mechanizmus tak, ako to spomínal minister zdravotníctva Kamil Šaško? Koľko komisií, pracovných skupín budeme dookola zakladať len preto, aby sa páni občerstvili a vybúrili?
Nátlaková akcia pod taktovkou Lekárskeho odborového združenia na čele s Petrom Visolajským nebude viesť k zlepšeniu slovenského zdravotníctva. Ak nebude prebiehať konštruktívne, bez urážok, osočovania a vyhrážania.
Samotná emancipácia a viera vo vlastnú neomylnosť už v minulosti vyústili do takých spoločenských projektov, ktoré viedli k zlyhaniu v podobe vojen a neľudských praktík, ktoré sledovali jediné – naplnenie túžby po moci. Toleranciu, ľudskosť a rozumnosť v diskusiách v poslednom období nevidíme. Dokedy to bude trvať a koľkokrát sa to bude opakovať, závisí iba od toho, ako ďaleko dovolíme zájsť tým, ktorí kričia najhlasnejšie bez ohľadu na obsah.
