Tragédia vojny, nemeckej okupácie a jej následkov v podobe polstoročia sovietskej hegemónie boli formatívne z hľadiska budovania spoločného európskeho povedomia. Niet divu, že výročie kapitulácie nacistického Nemecka si pripomínajú na úrovni štátneho sviatku viaceré krajiny.

Zatiaľ čo s pádom socialistických režimov padli aj oslavy 9. mája, podľa sovietskej chronológie 8. máj v sebe naďalej nesie odkaz víťazstva slobody nad neslobodou. O tom, ako odlišne sa dá nazerať na zdanlivo spoločnú časť histórie, najlepšie svedčí spôsob, akým si koniec vojny pripomínajú Poliaci a Slováci.

Mohlo by sa zdať, že zdieľaná poloha medzi dvoma totalitnými režimami znamená aj zdieľaný pohľad na dejiny, no opak je pravdou. Hoci obe krajiny oslobodila Červená armáda, spomienky na jej činy sa diametrálne líšia, čo zásadne vplýva aj na ducha celého sviatku.

Historický sentiment

Prvý a najzásadnejší rozdiel v ponímaní oslobodenia je úloha, ktorú Sovietsky zväz zohráva v pamäti miestneho obyvateľstva a elít. Zatiaľ čo Poliaci nemôžu zabudnúť na útok Moskvy uprostred zúfalej obrany 17. septembra 1939, na Slovensku naďalej pretrváva naratív nevpustenej sovietskej delegácie počas Mníchovskej konferencie. V povetrí pretrváva predstava, že ak by Poliaci a Rumuni otvorili svoje hranice, z Mníchova by bola len ďalšia historická poznámka pod čiarou.

Zatiaľ čo medzivojnový sanačný režim v Poľsku plnou hrsťou čerpal zo socialistických myšlienok, vytrvalo považoval Sovietsky zväz za svoju najväčšiu hrozbu. Aj v predvečer vojny mnohí na najvyšších poschodiach poľského štátu videli hlavnú hrozbu práve na východnej hranici. Spomienka na poľsko-sovietsku vojnu z rokov 1919-1921 bola formatívna pre celú generáciu. Tvorila zakladateľský mýtus odrodeného Poľska. Nehovoriac o strategickej a štábnej kultúre.

Z pochopiteľných dôvodov podobný sentiment nenašiel na Slovensku širokú podporu. Vzťahy medzi I. ČSR a Moskvou boli neporovnateľne lepšie, čoho svedectvom je výrazná prítomnosť KSČ vo verejnom živote. Aj keď vznik Slovenského štátu sprevádzala rozsiahla protikomunistická propaganda, Sovietsky zväz v širšom chápaní ako rozšírenie Ruska si na Slovensku naďalej užíval určitú mieru sympatie.

V neposlednom rade odlišné medzivojnové skúsenosti ovplyvnili aj vzťah medzi exilovými vládami a sovietskym vedením. Poľská exilová vláda na čele s generálom Sikorskim sa musela vysporiadať s otázkou obsadených východných území, masakra v Katyňskom lese či masovými deportáciami poľských občanov na Sibír a do Kazachstanu. Československá exilová vláda v Londýne omnoho ochotnejšie spolupracovala s Moskvou, nakoľko sporných bodov bolo značne menej. Svedčí o tom najmä spojenecká zmluva z 12. decembra 1943.

Medzigeneračná trauma

S blížiacim sa koncom vojny len pribúdal počet nezhôd medzi poľským odbojom a sovietskym vedením. Kým vďaka Vianočnej dohode z decembra 1943 došlo k zjednoteniu slovenského odboja, ten poľský čoraz častejšie čelil existenčnej dileme. Hekatomba Varšavského povstania a nečinnosti Červenej armády počas jeho trvania je už na Slovensku pomerne známa. Omnoho menej známy je však príbeh spoločného oslobodenia Vilniusu cez Červenú armádu a Krajinskú armádu (AK) v júli 1944, keď došlo k hromadnému zatýkaniu a deportáciám členov poľského odboja tesne po vyhratej bitke.

Poľská a slovenská vojnová skúsenosť sa rozchádzajú aj pri spomienkach na samotné oslobodenie. Slovensko väčšinu vojny prežilo ako vazalský štát nacistického Nemecka, a teda nebolo až tak zasiahnuté priamymi dôsledkami bojov. Vzhľadom na menšiu mieru sporov medzi londýnskym exilom a Moskvou, oslobodenie prinieslo aspoň chvíľkový návrat do predvojnovej demokracie. Spomienka na Červenú armádu je tým prirodzene pozitívnejšia, jej príbeh vnímaný ako heroický čin v záujme celého ľudstva — často používaný naratív v ruskej vládnej propagande.

Je to v silnom kontraste so skúsenosťou povojnového Poľska. Najprv roky nemeckej okupácie, ktorej bezbrehá brutalita a drancovanie je porovnateľné iba s dianím na východnom fronte alebo na území bývalej Juhoslávie. Príchod sovietskych vojsk priniesol len pokračovanie rovnakého násilia, plienenia a neistoty, ktoré viedli k bleskovej sovietizácii verejného života. Hanebným symbolom novej doby bol tzv. Proces šestnástich z júna 1945 roku, keď v Moskve uniesli a odsúdili lídrov poľského podzemia.

Hlbokú jazvu v poľskej spoločnosti zanechali aj masové vysídlenia a presídlenia, ktoré v praxi viedli k presunutiu hraníc Poľska o dvesto až tristo kilometrov smerom na západ. Milióny vysídlených Nemcov z oblasti Sliezska, Pruska, či Pomoranska nahradili milióny presídlených Poliakov z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy, ktorí často čelili násiliu, poníženiu a pocitu odcudzenia.

Dve strany jednej mince

Hoci historické skúsenosti a ich interpretácia sa líšia podľa strany Tatier, Slovensko a Poľsko napokon zdieľali spoločný osud v podobe polstoročia sovietskej nadvlády. Deň víťazstva nad fašizmom – známy v Poľsku ako Národný deň víťazstva – však naďalej poskytuje potrebnú chvíľu na reflexiu nad otázkou, ako nás tvarujú dejiny.

Pre vývoj dobrých susedských vzťahov je kľúčové pochopiť, ako uvažujeme a spomíname na udalosti našej spoločnej histórie.