Ako to býva na Slovensku zvykom, emócie diktujú obsah politiky. Mocní tejto krajiny sa radi nechávajú uniesť rôznymi citmi a z času na čas prichádzajú o kontakt s realitou. Obzvlášť to platí v prípade ruského vpádu na Ukrajinu.
Výrazná rozpoltenosť spoločnosti, ktorú si Slovensko úspešne pestuje už dlhé roky, opäť ukázala hanebnú tvár. Národ sa síce pod nátlakom desaťtisíc zúfalých utečencov dokázal na chvíľu zjednotiť, no podobný stav je len výnimka, ktorá potvrdzuje pochmúrne pravidlo.
Z internetových politických tribún sa silno ozývajú hlasy, ktoré spochybňujú všetky oficiálne informácie o vojne vyvolanej vôľou Kremľa. Nejde o žiadnu novinku, demagógia v slovenskej spoločnosti je pomerne ustálená forma komunikácie. Zarážajúca je však odhodlanosť viacerých elementov, ktoré týmto skresleným informáciám naďalej veria.
Je pravda, že rôzne dezinformačné kanály a prokremeľské naratívy podkopávajú základy poctivej demokracie, no výstražné signály začínajú prichádzať aj z druhej strany pomyselnej geopolitickej barikády. Autentická snaha pomôcť bojujúcej Ukrajine a predovšetkým bežným Ukrajincom začína v niektorých osamostatnených prípadoch prejavovať prvky absurdity.
Pri hodnotení výrokov o ruskej invázii na Ukrajinu musíme rozlišovať medzi symbolmi a prázdnymi gestami
Teatrálne zmeny názvov potravín (napríklad ukrajinská zmrzlina či ukrajinské pirohy), ktoré sa odvolávajú na bizarnú tradíciu z obdobia prvej svetovej vojny a bojkot rôznych aspektov ruskej kultúry môžu pôsobiť žartovne, ale v podstate sú neškodné. Podobné činy sú väčšinou motivované dobrým úmyslom, prípadne potrebou marketingovo zapôsobiť. Problém nastáva vtedy, keď sa podobná rétorika začne objavovať v slovníkoch verejných činiteľov.
V súčasnosti preplnenej konfliktnými informáciami a vybičovanými emóciami je dôležité pochopiť jednu závažnú súvislosť. Napriek tomu, že to tak často nevyzerá, politici by mali pôsobiť predovšetkým racionálne, a až potom empaticky.
V okamihu, keď verejný činiteľ súperí v radikálnosti prejavu s bežným občanom, niekde musela nastať chyba. Na Slovensku by sme v tejto súvislosti mohli menovať kvantá postáv z koaličnej či opozičnej politiky.
Jedna z tvárí uvedeného trendu nie je nik iný, než samotný minister obrany Jaroslav Naď.
Symboly verzus prázdne gestá
Pri hodnotení výrokov osôb verejne činných o ruskej invázii na Ukrajinu musíme rozlišovať medzi symbolmi a prázdnymi gestami. Na prvý pohľad môže rozdiel pôsobiť banálne, dôležitý je však kontext a spôsob komunikácie. Nie všetky gestá sú si rovné a niektoré z nich môžu napriek dobrým úmyslom pôsobiť kontraproduktívne.
Názorným príkladom môže byť činnosť rôznych spolkov a jednotlivcov, ktorí sa v internetovom priestore pokúšajú bojovať s dezinformáciami a propagandistickými naratívmi. Tie síce aktívne upozorňujú a vyvracajú viaceré produkty prokremeľskej propagandy, v osamelých prípadoch sa však obracajú k otáznym metódam.
Jedným z hlavných rétorických nástrojov dezinformačnej scény posledných dní je spájanie súčasnej ukrajinskej vlády s fašizmom a glorifikáciou osoby Stepana Banderu a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Mnohí aktivisti, zrejme s dobrými úmyslami, si pri vyvracaní spomenutého naratívu vybrali myšlienkovú skratku. Mimoriadne nešťastnú.
Nedostatočne informovaný človek by pri prečítaní viacerých príspevkov podobného typu mohol nadobudnúť pocit, že S. Bandera bol vlastne len ukrajinský patriot, ktorý bojoval proti Sovietom a za lásku k svojej vlasti bol väznený Nemcami. V snahe vyvrátiť tvrdenia o všadeprítomných vražedných banderovcoch sa slovenskí bojovníci proti hoaxom rozhodli pre zamlčiavanie historických faktov.
Škriepiť sa o otázkach národnej bezpečnosti na Facebooku nie je len nedôstojné, ale aj zbytočné
Síce spomenuli pravdivú informáciu o tom, že neonacistické strany sú na okraji záujmu ukrajinského voliča, no zabudli spomenúť kontroverzný kult S. Banderu v niektorých častiach západnej Ukrajiny. Našiel sa priestor na vysvetlenie životných peripetií vodcu ukrajinských nacionalistov, ale nepadlo ani slovo o desiatkach tisíc obetí masakrov vo Volyni, Podoliu alebo východnom Malopolsku.
Zdanlivo dobrý úmysel sa zmenil na niečo, čo podporu verejnosti pre Ukrajinu neupevňuje, no priam ju podkopáva.
Niet pochýb, že súčasná vojna nemá len vojenský, ale aj hybridný rozmer. Práve preto je dôležité, aby komunikácia s odporcami súčasnej vládnej politiky nebola postavená na aktivistických výstupoch, ale vyvážených prejavoch solidarity s východným susedom Slovenska.
Nemusí to automaticky znamenať podriadenie sa piatej moskovskej kolóne, je to skôr pokus o udržanie rozštiepenej spoločnosti.
Prípad Naď
Napätej situácii nepomáha fakt, že na jednom z najviac exponovaných ministerských kresiel sedí človek, ktorý je notoricky známy konfliktným komunikačným štýlom. Jaroslav Naď sa nevyhýba konfrontácii s názorovými oponentmi a vášnivo používa vymoženosti sociálnych sietí. Jeho medializované vystúpenia, v ktorých na adresu kritikov používa široký sortiment rôznych invektív, sú v súčasnosti predmetom viacerých polemík.
Zatiaľ čo fanúšikovia ministra obhajujú práve autenticitou prejavu so správnym morálnym kompasom, kritici v ňom vidia predovšetkým arogantného úradníka. Je to veľká škoda. Vzhľadom na odborné spôsobilosti a reputáciu patrí J. Naď k tomu lepšiemu z ministerskej zostavy. Spoločnosť pritom úspešne polarizuje na vlastnú žiadosť.
Frustrácii šéfa rezortu obrany sa dá aspoň ľudský pochopiť. Je pravda, že nominant OĽaNO mnohokrát čelil osobným urážkam a bezočivým útokom zo strany opozície. Tie sa len znásobili po invázii Ruska na Ukrajinu, kde sa jasne postavil na stranu Kyjeva. Neospravedlňuje to však netaktný slovník a hrubé maniere vo výkone politickej funkcie.
Mať srdce na správnej strane jednoducho nestačí. Škriepiť sa o otázkach národnej bezpečnosti (naposledy o systéme S-300) na Facebooku nie je len nedôstojné, ale aj zbytočné. Hlas oficiálne prezentovaných argumentov sa tak vytráca v prospech arogantných komentárov a nahnevaných statusov.
Máloktorý proruský troll na konci dňa podkopáva podporu slovenskej verejnosti pre Ukrajinu viac ako Jaroslav Naď.