Matku všetkých stagflačných dlhových kríz možno odložiť, nie sa jej vyhnúť

Svetová ekonomika sa rúti smerom k bezprecedentnému sútoku ekonomických, finančných a dlhových kríz po explózii deficitov, pôžičiek a pákového efektu v posledných desaťročiach.

V súkromnom sektore hora dlhu zahŕňa domácnosti, korporácie aj finančný sektor. Vo verejnom sektore dlhopisy centrálnej, lokálnej aj miestnej vlády a iné formálne záväzky, ako aj implicitné dlhy, ako sú nefinancované záväzky z priebežne financovaných dôchodkových systémov a systémov zdravotnej starostlivosti – to všetko bude rásť s tým, ako krajiny starnú.

Len pri pohľade na explicitné dlhy sú čísla ohromujúce. V celosvetovom meradle vzrástol celkový podiel dlhu súkromného a verejného sektora na HDP z 200 percent v roku 1999 na 350 percent v roku 2021. V súčasnosti je tento pomer vo vyspelých ekonomikách 420 percent a v Číne 330 percent. V USA je to viac ako počas Veľkej hospodárskej krízy a po druhej svetovej vojne.

Samozrejme, dlh môže podporiť ekonomickú aktivitu, ak dlžníci investujú do nového kapitálu, ktorý prináša výnosy vyššie ako náklady. Veľa pôžičiek však ide na trvalé financovanie spotrebných výdavkov nad rámec vlastného príjmu – a to je recept na bankrot. Navyše investície do „kapitálu“ môžu byť tiež riskantné, či už je dlžníkom domácnosť kupujúca dom za umelo navýšenú cenu, spoločnosť, ktorá sa snaží expandovať príliš rýchlo, alebo vláda, ktorá míňa peniaze na zbytočné infraštruktúrne projekty.

Takéto nadmerné požičiavanie prebieha už desaťročia z rôznych dôvodov. Demokratizácia financií umožnila domácnostiam s obmedzeným príjmom financovať spotrebu dlhom. Stredopravé vlády vytrvalo znižovali dane bez toho, aby znížili aj výdavky, zatiaľ čo stredoľavé vlády štedro míňali na sociálne programy, ktoré nie sú plne financované z dostatočne vyšších daní. A daňová politika, ktorá uprednostňuje dlh pred vlastným kapitálom, podporovaná ultrauvoľnenou menovou a úverovou politikou centrálnych bánk, podnietila prudký nárast pôžičiek v súkromnom aj verejnom sektore.

Roky kvantitatívneho a úverového uvoľňovania udržiavali náklady na pôžičky blízko nuly a v niektorých prípadoch dokonca nižšie. Neudržateľné pomery zadlženosti znamenali, že mnohí dlžníci sa stali nesolventnými „zombiemi“. Počas globálnej finančnej krízy v roku 2008 a covidovej krízy by mnoho insolventných agentov zbankrotovalo, keby ich nezachránila politika nulových úrokových sadzieb, kvantitatívneho uvoľňovania či priame fiškálne záchrany.