Makó a Beňa v kauze Pčolinský vraj nemôžu klamať. A prečo by nie?

Pčolinského obhajoba bola spočiatku – kým ešte on sám sedel v base – veľmi zvláštna. Popierala nielen úplatok pre neho samého, ale spochybňovala aj samotné priznanie Makóa a Beňu. Obhajoba vtedy navyše zdôrazňovala, že samotný Zoroslav Kollár úplatok poprel.

Pčolinský pritom dlhodobo považoval Kollára za vážneho zločinca, ostatne, preto ho aj dal ako šéf tajnej služby sledovať a monitorovať. A potom jeho obhajoba tvrdí, že ak Kollár popiera, že odovzdal nejaké drobné „všimné“, určite hovorí pravdu? Už vtedy bolo zjavné, že takémuto naratívu nik neuverí.

Lenže dnes sme o kus ďalej. Už ani Pčolinský a jeho obhajoba nespochybňuje, že Makó a Beňa úplatok prevzali. Vieme, že Beňa v zmysle zadania úplatku vo funkcii námestníka SIS aj konal, keď zastavil odposluch „dreveného“ mobilu Zoroslava Kollára. Aj Kollár sám sa medzičasom k odovzdaniu úplatku priznal.

Avšak dôkaz, že úplatkárska línia siahala až po Pčolinského, stále neexistuje.

Pčolinský skončil na pol roka v kolúznej väzbe, ktorá v právnom štáte slúži na to, aby sa čo najskôr zozbierali dôkazy proti nemu, keďže bez odsúdenia je stále nevinným človekom. Neskôr sme sa dozvedeli, že obžaloba za pol roka nedokázala získať žiaden ďalší dôkaz o jeho vine a ešte šokujúcejšie bolo zistenie, že ho vlastne ani poriadne nehľadala.

Obhajoba dlho upozorňovala, že hoci Pčolinský hnije v kolúznej väzbe, celé mesiace sa nevykonávajú ani len výsluchy základných svedkov. A tak bol Pčolinský zásahom generálnej prokuratúry nielen prepustený z nezákonnej väzby (čo bolo v poriadku), ale jeho stíhanie bolo týmto zásahom zhora rovno zastavené.

Strhla sa voči tomu vtedy vlna odporu, keďže médiá a prokurátor žiadali, aby Pčolinský svoju nevinu dokázal až pred súdom. To je v poriadku. Ale Pčolinský by bol pred súdom pre nedostatok dôkazov zrejme tak či tak oslobodený. Nebolo však zjavné, prečo prokuratúra a jej tlačové oddelenie (naše mienkotvorné denníky) naďalej trvajú na tom, aby na neurčito, možno aj ďalší rok, sedel vo väzbe. Tajuplné dôvody, prečo ho tam prokuratúra chcela mať za každú cenu, dodnes nie sú známe a nám sa o nich nechce špekulovať.

Pravdepodobnosť, že voči Pčolinskému existuje nejaký nový, pre verejnosť zatiaľ neznámy dôkaz, je veľmi malá. Doteraz totiž platilo, že všetko, čo má prokuratúra proti Pčolinskému, majú okamžite aj médiá.

A keďže okrem priznaní a svedectiev Makóa a Beňu dodnes nie je známy žiaden nový dôkaz, ktorý by svedčil o Pčolinského vine, prokuratúra pristúpila na zvláštnu mediálnu hru: za dôkaz sa najnovšie považuje to, že Makó a Beňa vraj nemajú dôvod klamať, keď Pčolinského „namáčajú“. A médiá to za dôkaz naozaj považujú, Pčolinský je skrátka vinný a basta.

Keď však nazrieme bližšie, nejde o žiaden fakt, a už vôbec nie dôkaz, ale ide skôr o túžobné presvedčenie až vierovyznanie.

Priznanie Zoroslava Kollára sa v „nezávislých“ médiách „rešpektujúcich“ prezumpciu neviny, ktoré Pčolinského už dávno uznali za jednoznačne vinného, považovalo za víťazoslávne potvrdenie ďalšieho úspechu svätého boja za očistu krajiny (pripomeňme, že išlo o úplatok 20-tisíc eur, ktorého účel – zastavenie sledovačky – sa navyše ani nezrealizoval).

V eufórii, že Pčolinský to má vďaka Kollárovmu priznaniu zaiste zrátané, sa úplne pozabudlo, že Kollárova výpoveď môže nahrávať aj presne opačnej interpretácii. Kollár totiž priznal iba odovzdanie peňazí Makóovi, ale vraj nevedel, pre koho sú určené a vlastne ani to, za čo presne má daná odmena byť. Mal ho k tomu dotlačiť sám Makó, ktorý si u neho robil „očko“.