Ľud proti ľudu? Polarizácia Slovensku nepomôže, rodí sa nová moc, bez zodpovednosti

Odmeňovať, alebo neodmeňovať bonusmi zaočkovaných proti covidu, a teda ich nejako zvýhodniť? Túto otázku sa v poslednom období snažia vyriešiť mnohé krajiny, Slovensko nevynímajúc. Vyjadrujú sa k nej odborníci i neodborníci, lekári i laici, firmy aj zamestnanci, koalícia a opozícia... Názory sú rôzne, často diametrálne odlišné, avšak to nie je na škodu veci. Práve naopak. 

S bonusmi rôzneho druhu pre očkovaných sa v niektorých firmách vrece roztrhlo. Idú na to motivačne. Finančný benefit či dovolenka navyše alebo relaxačný balíček pre vybrané skupiny. Ale sú tu i opačné, skôr donucovacie spôsoby z iných krajín.

Napríklad zamestnancom americkej leteckej spoločnosti Delta Air Lines sa zvýšia odvody na zdravotné poistenie o 200 eur mesačne, ak nebudú očkovaní. Aj Facebook a Google vyžadujú, aby sa ľudia pred návratom do kancelárií dali zaočkovať, inak ich tam nepustia. Na Slovensku sa zatiaľ takéto praktiky spravidla nevedú, teda aspoň neprenikli na verejnosť.

Niektorí pracovníci apelujú na zdravý rozum, na ktorý majú vraj patent. Iní hovoria o diskriminácii a dávajú to najavo protestami. Ďalší sú presvedčení, že firmy sa s covidom musia naučiť normálne žiť a vychádzať na pracoviskách s očkovanými i neočkovanými.

Jednoliaty kolektív s jedným názorom zrejme nikdy nebudú mať. A prácu musí niekto vykonávať, zvlášť v situácii, ak je očkovanie proti covidu stále považované za dobrovoľné. Viac ako 60 percent Slovákov podľa prieskumov verí, že aj zostane. 

Bonusy nie sú v poriadku

Vláda na Slovensku sa zatiaľ snaží navonok navodzovať dojem akejsi demokracie. Aspoň naoko nechce „šikanovať“ neočkovaných a ponúkať vakcíny ako priepustky na slobodu, marketingovo by to vôbec nepôsobilo dobre. Nie vždy sa jej darí.  Navyše, vôbec nevie s ľuďmi „spod hradu“ rozumne komunikovať a často úplne zbytočne rečami i skutkami polarizuje spoločnosť.   

Ľudia už dlhšie nemajú dôveru k politikom či rôznym pseudo autoritám. Často sú oprávnene nahnevaní a bezradní, čo prejavujú rôzne. K tejto otázke nemajú jednotný názor ani všetci poslanci koalície, takže štát to určite nemôže očakávať ani od verejnosti.

Inšpektorát práce na Slovensku povedal jasne, k čomu politici nemajú odvahu. Na pracoviskách v súčasnosti nemožno poskytovať zaočkovaným rôzne bonusy, ani ich inak zvýhodňovať. Prípadne neočkovaných nenápadne niekam z priestorov „vytlačiť.“  Ak by chceli politici nejakú zmenu, museli by ísť cestou zmeny legislatívy. Rozhodnutie je len na nich. Za tento krok by sa museli zodpovedať. 

Pravdou je, že práve toto mnohí zaočkovaní očakávajú. Na druhej strane podobné očakávania majú aj tí neočkovaní. Napríklad, že sa nedostanú za svoje rozhodnutie z rôznych dôvodov niekde na okraj spoločnosti, alebo že im nehrozí rovno vyhodenie z práce. Tlak na nich neobvykle silnie v každej sfére a značne im komplikuje život.

Situácia je taká, že nikto z politikov nemá chuť niesť zodpovednosť za jasné politické rozhodnutia. Zvlášť, keď sa zodpovednosť dá niekam prehodiť, hoci na Úrad verejného zdravotníctva alebo iné štátne úrady – vyhláškou, opatrením, uznesením.

A tak tu máme zástupy politikov, ale minimum dobrých štátnikov, ktorí by boli schopní viesť svoj ľud v dobrých i zlých časoch. Lebo nie je politická vôľa, jeden koaličný partner nám to „kazí“, ďalší sa pomaly vnútorne rozpadáva a tak by sme mohli pokračovať. Polarizácia politickej i verejnej scény ešte nikomu reálne nepomohla, situáciu skôr zbytočne vyhrotila.

Neochota niesť politické rozhodnutia

Netreba príliš špekulovať nad tým, čo by bolo v tejto situácii správne. V každom prípade treba dávať na stôl jasné politické rozhodnutie, neskrývať sa za nejaké neurčité kroky, lebo by im mohli politicky uškodiť. Dejiny už v minulosti neraz ukázali, že to, čo sa zdalo na prvý pohľad ako dobrý krok politikov, nebolo najlepšie rozhodnutie. Čas tomu nastavil úplne iné, spravodlivé zrkadlo.

To, čo je teraz legislatívne možné napríklad v Amerike, Francúzsku či Nemecku, naša pracovná legislatíva nepozná. Kým ju niekto „nepretvorí“. Faktom ostáva, že práva ľudí sa smú v slobodnej spoločnosti obmedzovať len v núdzovom režime, obmedzene a dočasne, len z rozhodnutia vlády a parlamentu. A len vtedy, ak je to nevyhnutne potrebné.

Vláda zatiaľ dáva k tejto téme len nesmelé vyhlásenia. Tlačových konferencií k tejto téme je zrazu ako šafranu, nikto nevie, čo si ktorá politická strana myslí o možnej úprave legislatívy. Zvýhodnenie zaočkovaných podľa niektorých lekárov z praxe nie je o diskriminácii, ale o zdravom rozume. Opäť vec názoru, ktorý nie všetci zdieľajú.

Aj niektorí zamestnávatelia by to privítali, ale ani tu nie sú jednoznačné názory. Ako uvádzajú, v  mnohom by im to zjednodušilo život, ale majú zviazané ruky. Žiadna pomyselná deliaca čiara medzi jednou či druhou skupinou na pracoviskách však nesmie existovať.  Nikoho nemožno diskriminovať za jeho prejav či názor, zvlášť v súčasnej pandemickej situácii.  Všetci sú na jednej spoločnej lodi, ktorá sa nevedno kam plaví.

Prirodzene, vládne politické strany budú za svoje rozhodnutia, nech sú akékoľvek, niesť politickú zodpovednosť.  To im často „nevonia“, veď život politikov býva neraz časovo obmedzený na pár rokov. Ľud im vystaví vysvedčenie za ich skutky.  Čím menej jasných a čitateľných rozhodnutí teraz urobia, tým ľahšie budú neskôr verejnosti sľubovať lepšiu budúcnosť pre ľudí, lepšie Slovensko a celkovo krajší život, aspoň na papieri.