Kotlebovci, komunisti a opice. „Obyčajní ľudia“ strácajú kontakt s obyčajnými ľuďmi

Nevraživosť je nákazlivá. Už to nie je len premiér, kto útočí na všetkých, ktorí majú iný názor ako on. Jeho spôsob myslenia si začínajú osvojovať aj ostatní ministri zo strany OĽaNO.

Všetci ľudia, ktorí sa zúčastnili na zhromaždeniach 17. novembra, boli ministrami z najväčšej vládnej strany označení ako komunisti, mafiáni, extrémisti, fašisti či opice.

Naopak, všetci dobrí občania predsa sedeli doma a poctivo dodržiavali núdzový stav a zákaz zhromažďovania. Ak sa chceli zhromažďovať legálne, mali ísť do kostolov.

Vrece extrémizmu

Vždy je najjednoduchšie hodiť všetkých do jedného vreca, najmä keď pomerne veľká časť účastníkov zhromaždenia sú skutočne extrémisti. Kto sú ale extrémisti?

Extrémisti nie sú uzavretá skupina ľudí, ktorí bojujú proti demokracii. Extrémizmus je myslenie, ktoré sa rozširuje beznádejou a sklamaním. Akonáhle funguje štát a funguje ekonomika, extrémizmus má mizivú podporu.

Tak ako pri weimarskej hyperinflácii zasvietil pri pivnom puči Adolf Hitler, tak na konci 20. rokov minulého storočia pri obnovení poriadku a stability skončil. Bohužiaľ, dočasne. Akonáhle prišla v 30. rokoch nová a silnejšia ekonomická kríza, extrémizmus sa stal väčšinovou ideológiou. Bol to boj komunistov a fašistov a likvidácia právneho štátu, čo vyvrcholilo treťou ríšou.

Dnes môžu mať kotlebovci podporu osem percent, zajtra tri alebo osemnásť. Všetko závisí od toho, ako veľmi budú ľudia sklamaní. V čase problémov je k radikalizácii iba krôčik.

Tým, že ministri OĽaNO hádžu všetkých protestujúcich do jedného vreca, o to viac ich približujú ku Kotlebovej falošnej ideológii.

Každý čakal od Igora Matoviča zmenu. No sotva niekto čakal, že tak výrazne zradikalizuje spoločnosť. Že ju rozdelí ju na dobrých a zlých. Na zodpovedných a nezodpovedných. Na tých, čo majú pravdu a na „múdrosráčov“. Na demokratov a extrémistov.

Veža zo slonoviny

V predvolebnej kampani I. Matovič sľuboval, že presadí všetko, o čom rozhodnú ľudia. Ľudia majú priamo v článku 2 Ústavy garantované právo na to, aby sa mohli priamo podieľať na moci, tvrdil.

Svojou agendou chcel osloviť hlavne sklamaných ľudí a nevoličov – dať im nádej, že aj ich hlas bude konečne vypočutý. Prešlo deväť mesiacov a ich hlas už nikoho nezaujíma. Žiadne referendum, žiadna anketa sa už nekoná. Premiér sa uzavrel do svojej veže zo slonoviny.

Igor Matovič prestal počúvať bežných ľudí, s ktorými sa od svojej inaugurácie ani nestretol. Vo svojej slonovinovej veži spriada veľké plány na celoplošné testovanie a píše príspevky na facebook, no na bežný život nemá čas.

Keby si ho našiel, videl by, že situácia je radikálne odlišná od pekných čísiel, ktoré mu vykresľuje minister financií. Ale práve táto propaganda sa stala základom riadenia štátu. A ľudia to začínajú vidieť.

Referendum je blízko

Demokracia je vláda ľudu. Kto jeho názor ignoruje, nemá veľké šance na úspech. A vycítil to aj Peter Pellegrini, ktorí spustil anketu Referendum 2021. Stopäťdesiattisíc hlasov získaných za dva dni je znamením, že referendum o predčasných voľbách je blízko.

OĽaNO a jeho ministri budú útočiť na Pellegriniho, no nič im to nepomôže. Ich pozícia je slabá. Podpora Igora Matoviča medzi voličmi je v súčasnosti niekde okolo 15 percent. S ďalšími útokmi, povinným testovaním a poklesom ekonomiky bude o pár mesiacov ešte nižšia.

Takto slabý mandát premiér už dlho nemal. Tým, že proti sebe stavia každého, kto má iný názor, je v zúfalej menšine. Väčšina ľudí sa môže rýchlo postaviť proti nemu. Stačí počítať – voliči Smeru, Hlasu, kotlebovcov, ale aj mimoparlamentných strán či dokonca SaS. Jednoducho, väčšina voličov.

Samozrejme, I. Matovič bude strašiť, že keď padne on, vráti sa starý režim. Teoreticky sa to stať môže. Momentálne ale stále existujú pomerne bezbolestné alternatívy ako preskupenie vlády či dokonca úradnícka vláda. Ak sa spoločnosť ďalej zradikalizuje, už to bezbolestné nebude. 

„Obyčajní ľudia“ stratili kontakt s obyčajnými ľuďmi. Noví politici dostali moc, a tá ich zmenila. Prastarý príbeh sa opakuje, len v inom šate. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je ale isté, že výrok „vyhral som voľby a môžem všetko“ už dávno neplatí.