Dilema či poskytovať mediálny priestor šialeným návrhom nezaradeného poslanca Čepčeka je veľká. Aj tieto riadky poskytnú priestor pre človeka, ktorý by vo vyspelej liberálnej demokracii predkladal návrhy maximálne pre pár pomätencov.
Totalita a etatizmus
Poslanec chce napríklad regulovať porno a navrhuje, aby sme mohli sledovať programy s hviezdičkou len s notárskym oznámením. Merito návrhu však netkvie v zákaze porna, ale v snahe regulovať a zakázať akúkoľvek ľudskú činnosť a v maximálnej možnej miere eliminovať slobodu jednotlivca. Poslanec Čepček verejne deklaruje, že je to on a jemu podobní, kto by mal rozhodovať o tom, čo smieme pozerať, čo si môžeme myslieť, kedy môžeme nakupovať a pre Čepčeka v ideálnom svete dokonca rozhodovať o tom, kedy môžeme opustiť túto republiku. Za ostatné roky pozorujeme snahy o obmedzenie osobnej slobody – často úspešné – v takej enormnej miere, akú sme od novembra 1989 nevideli.
Na chvíľu si predstavme scenár, v ktorom dostanú etatisti, bažiaci po prehnaných zásahoch štátu do všetkého, ešte väčší podiel na moci. Obmedzovanie porna by bol najmenší problém a etatisti z oboch pólov, teda fašistického a komunistického, by rozbehli onakvejšiu párty obmedzovania osobných slobôd. Ak totiž etatisti niečo skutočne nenávidia, tak je to sloboda jednotlivca žiť podľa vlastných predstáv a podľa vlastného hodnotového nastavenia.
Každý etatista a nepriateľ slobodného trhu, ktorých je v parlamente a pred jeho bránami enormné množstvo, má vo svojom mentálnom nastavení totalitné myslenie. Čepček, Záborská, Kuffa, Taraba či ďalší sú etatisti, ktorí inklinujú k totalite ich myšlienkového prúdu. Iste, v minulosti niektorí z nich bojovali proti komunizmu, no v princípe len preto, lebo potlačovala slobodu vierovyznania. Otázka však je, či by títo poslanci proti štátnej totalite protestovali i v prípade, ak by systematicky nepotláčala práve tento druh osobných slobôd.
Zlyhaná partokracia
Jeden z kľúčových úspechov novembra 1989 bola pluralita politických strán a hnutí. Práve tie mali a stále majú fungovať ako filter pre podobných bláznov, ktorí v parlamente nemajú čo hľadať. Problémom Slovenska a samotných politických strán však je, že patria medzi najmenej dôveryhodné entity. Dôsledkom je, že vzniká antipolitika a antistraníckosť. Boris Kollár si postavil svoju politickú kariéru na hesle, že nie je politik. Predstavme si modelovú situáciu, kedy by si stomatológ na dvere ambulancie napísal, že nie je zubár. Zrejme by si ľudia na jeho ordinácii nepodávali kľučky a veľmi rýchlo by skrachovala. Ak však politik o sebe povie, že nie je politikom, nielenže neskrachuje, ale stane sa predsedom parlamentu.
Ešte extrémnejším príkladom zlyhania či rovno rezignácie na štandardné fungovanie politickej strany je hnutie OĽaNO, ktoré malo ešte nie tak dávno len štyroch členov. Na kandidátku OĽaNO sa práve kvôli tomu, že v tomto hnutí nefunguje výber, ale nábor okoloidúcich, dostanú nebezpeční alebo neschopní ľudia. Menoslov toxických ľudí, ktorých OĽaNO dostalo do politiky, alebo im pomohlo udržať sa v nej (vrátane Martina Čepčeka) by bol témou samostatného textu.
Slovensko je parlamentná demokracia, ktorej integrálnou súčasťou sú politické strany. O niekoľko týždňov sa budú podávať kandidačné listiny a za normálnych okolností by boli totalitné etatistické tendencie kandidátov stopkou. V najbližších voľbách sa však takmer s istotou udeje presný opak a kandidátka antisystémových strán, medzi ktoré OĽaNO patrí, bude ešte väčším výkvetom indivíduí, ktoré by brány parlamentu mali prekročiť len v prípade exkurzie do budovy NR SR.
