Prešlo len niekoľko dní, odkedy minister financií Eduard Heger s pompou ohlásil reformnú víziu Slovenska alebo „reformné menu“, ako 120-stranovému dokumentu tiež hovorí, no už teraz sa ukazuje, čo bude jeho najväčšou slabinou.
Minister očakával nasledujúci scenár: v nasledujúcich týždňoch prebehne veľká diskusia o reformnom menu, z ktorej sa vytýčia priority, spíše sa finálny plán obnovy a s tým si potom v apríli budúceho roka pôjdeme do Bruselu vypýtať šesť miliárd eur. Koaliční partneri mu však namiesto tohto odkazujú, že majú celkom iné predstavy o reformách.
Najtvrdšie to zatiaľ dali najavo kollárovci, ktorí v piatok „na drzovku“ predstavili vlastný návrh plánu obnovy. Boris Kollár dokonca povedal o Hegerovom reformnom menu, že je to „pustená bublina za 30 miliárd eur“, alebo že je dielom analytikov a bežní ľudia mu preto ani nerozumejú. Rozumejú však návrhom od Sme rodina, pretože tie sú robené pre nich. B. Kollárovi ani nemožno vyčítať, že sa snaží v tejto hre o bezprecedentný balík peňazí nadbiehať svojim voličom.
A svoj vlastný plán obnovy chce na budúci týždeň predstaviť aj strana Za ľudí. Veronika Remišová už teraz hovorí, že majú v mnohých oblastiach inú predstavu o reformách. Richard Sulík je zatiaľ zmierlivejší, ale aj on by rád medzi reformami videl rovnú daň alebo svoj odvodový bonus.
Stačilo tak málo
Koaliční lídri prichádzajú s návrhmi, ktoré sa natoľko líšia od Hegerovho reformného menu, že z neho nakoniec asi veľa neostane. Plán nemá politickú podporu od koaličných partnerov preto, lebo tých do jeho prípravy nezapojili. OĽaNO od nich naivne očakáva podporu, ale neurobilo nič, čím by si ju zaslúžilo.
A pritom stačilo tak málo, aby sa tomu predišlo. Na dokumente pracovali analytické jednotky z ministerstiev financií, zdravotníctva, životného prostredia a školstva. To znamená z rezortov, ktoré patria pod OĽaNO a SaS. Zhodou okolností sa teraz najtvrdšie vyjadrujú tí koaliční partneri, ktorých rezorty sa na príprave dokumentu nepodieľali. Pri väčšej prezieravosti mohli na ministerstve financií prizvať k tvorbe plánu aj analytikov a úradníkov z ďalších ministerstiev.
Toto ale nie je jediné, čo mohol minister financií urobiť inak, aby sa vyhol blamáži. Druhou možnosťou bolo, že by reformné menu pripravoval od začiatku transparentnejšie, do jeho tvorby by zapojil veľkých hráčov (zamestnávateľov, odborárov, NBS, SAV, atď.) a hľadal široký spoločenský konsenzus. Dnes by tým mohol mať dokument takú silnú legitimitu, že by sa ju neodvážil spochybňovať žiadny politik.
Dobré úmysly, zlá realizácia
Výsledok je však taký, že E. Hegera čaká až do apríla veľa balansovania a predstierania, aby dokázal uspokojiť na jednej strane koaličných lídrov a na druhej strane Európsku komisiu a do toho všetkého sa ešte tváriť, že jeho reformné menu nie je len zdrapom papiera.
Minister financií to možno myslel dobre. Chcel vytvoriť najlepšiu možnú víziu s využitím toho najlepšieho, čo dnes v štátnej správe máme, ale zabudol, že na konci aj tak vždy rozhoduje politika. Je to škoda, pretože by sme teraz nemuseli mať pocit, že sme stratili celé leto.
