Spoločensko-politický diskurz najmä v posledných rokoch riadi oveľa viac krátkodobý marketing, nepresahujúci volebné obdobie, ako dlhodobejší plán či vízie. Výnimkou nie je ani náš rezort školstva, ktorý sa do správ, žiaľ, dostáva najmä pri plagiátorských škandáloch.

Slovenské univerzity sú dlhodobo na chvoste záujmu politikov, z čoho vyplýva, že sú personálne poddimenzované, majú významný inovačný dlh, sú nútené sa sústrediť na kvantitu namiesto kvality, no svetové výsledky od nich úradníci požadujú.

Školy dlhodobo odolávali reálnej digitalizácii, čo sa však minulý rok na jar chtiac-nechtiac zmenilo. Zo dňa na deň boli školy nútené prejsť na dištančnú formu vzdelávania. Učitelia už nechodili do učební, prednáškových sál ani špecializovaných učební, ale zapínali si Teams, Meet, Webex. Teda tí, ktorí to zvládli a ktorých vzdelávacie odbory to umožnili. Celé roky mnohí hovorili, že nahrávanie prednášok a ich vysielanie nie sú možné a zrazu sa zo dňa na deň možnými stali.

Bola to reakcia na nevyhnutnosť - jednoducho sme sa prispôsobiť museli. Zďaleka to nebolo pripravené a detailne premyslené, čo sa na začiatku pandémie dalo pochopiť. V druhej vlne, o ktorej sme vedeli mesiace dopredu, opäť niektoré školy, ale hlavne ministerstvo školstva, zostalo zaskočené a to už úplne pochopiteľné nie je.

My, informatici, našťastie zo samotnej podstaty našej špecializácie, sme obstáli ešte dobre. Nie všetko v našej doméne sa síce dá v online priestore odučiť stopercentne, ale väčšina predmetov áno. Keď však ideme k odborom a predmetom so špeciálnymi laboratórnym prácami, tam osobná skúsenosť budúcim odborníkom jednoducho chýbať bude, so situáciou sa tak budú musieť vysporiadať zamestnávatelia.

A to zatiaľ nehovoríme o lekároch, zdravotných sestrách, zdravotníkoch, ktorí sa tiež už druhý semester “odvzdelávali” z domu, spoza monitora. Premýšľam, ako medici zvládli takú anatómiu, pitvy… Som presvedčený, že práve v odboroch, kde osobný kontakt pedagóga a študenta je pre kvalitu vzdelania nevyhnutný, mohlo ministerstvo školstva počas koronakrízy urobiť viac.

Dnes sa rútime do tretieho bezkontaktného semestra. Prestaňme sa tváriť, že je to v poriadku, že nevadí, že pedagógovia rozprávajú do tichej obrazovky s minimálnou odozvou, že mladá generácia pozerajúc (ak vôbec) prednášku zo záznamu a v pyžame stráca pracovné návyky, že táto asocializácia nepôsobí na učiteľov aj študentov, že netrpia najmä prváci, ktorí dosiaľ svojich učiteľov a spolužiakov naživo ani len nestretli, nieto s nimi začali nadväzovať kvalitnú spoluprácu a vzťahy. A zamyslime sa, ako dostať študentov a učiteľov späť do škôl. Tak, aby, samozrejme, neboli ohrozené zdravie a životy ľudí.

Na druhej strane školám by sme mali poskytnúť možnosť zachovať si výdobytky digitalizácie tam, kde je to efektívne a vhodné. Školstvo by po koronakríze už nemalo byť ako predtým, malo by načerpať zo skúseností a posunúť sa kvalitatívne vpred - k univerzitnému vzdelávaniu, kde pedagógovia nediktujú fakty, ale o témach živo s akademickými poslucháčmi diskutujú. S onlinovým vzdelávaním je potrebné do budúcna počítať ako s doplnkom a zároveň integrálnou súčasťou vzdelávania. 

Hoci väčšinu svojho profesijného života pôsobím na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, chcem na záver venovať pozornosť a poďakovanie pedagógom na základných aj stredných školách, ktorí zvládli nábeh na dištančné vzdelávanie svojich tried.

Bohužiaľ  sa to nepodarilo všade. Vynárajú sa mi na tomto mieste otázky: Kde sú tie množstvá pripravených (predražených) materiálov, ktoré sa vytvárali na ministerstve školstva?  Keď je školstvo skutočnou prioritou každej vlády (!), v čase krízy by sme mali byť pripravení a o pomoci našim školám by sme mali počúvať omnoho viac, nie? Kedy začne byť vzdelávanie, teda investovanie do budúcich generácií a inteligencie národa, skutočnou prioritou zodpovedných? Z posledných týždňov a mesiacov som nadobudol pocit, že impulzom na zmeny v školstve nie je dlhodobý plán alebo vízia vedenia rezortu školstva, ale facebookové lajky, novinové titulky a mocenské záujmy. O tom však už v ďalších blogoch.

 Z cyklu Morové rany slovenského vysokého školstva

Ivan Kotuliak

Od decembra 2019 som dekanom FIIT STU. Som tiež odborným zástupcom SR pre European Blockchain Partnership pri EK a slovenským zástupcom Information for All programu Slovenskej Komisie UNESCO. Doktorát som získal od Univerzity vo Versailles v odbore informatika, ako aj od FEI STU v odbore telekomunikácie. Od r. 2002 pracujem na pozíciách výskumného pracovníka, neskôr odborného asistenta a od r. 2010 docenta a prodekana fakulty. Moja výskumná orientácia zahŕňa výkonnosť komunikačných sietí, architektúry NGN sietí, mobilné a bezdrôtové siete. V poslednej dobe sa zameriava na Blockchain a Siete pre doručovanie obsahu CDN, kde som spoluautorom štandardu ETSI, ako aj na Softvérovo definované siete (SDN). Kontakt: [email protected]

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora