Kde traja sa bijú, tam Peter Pellegrini vyhráva a zostavuje vládu

Aktuálna podoba vládnej koalície je dlhodobo neudržateľná. Vládni predstavitelia sa nás snažia presvedčiť o presnom opaku, ale ani oni už tomu neveria. Niet dňa, kedy by sme sa nedočkali nejakej trenice v rámci vládnej koalície. Zdá sa, že posledným spojivom Matovičovej vlády je samotná pandémia a už priam legendárny boj s mafiou.

V poslednej dobe to však vyzerá tak, že ani pandémia, ani samozvaná hrádza proti návratu mafie nemusí stačiť. Proti pochybným praktikám OĽaNO sa už neozýva len tradičná skupinka Richarda Sulíka, ale aj Za ľudí Veroniky Remišovej. Dokonca sme sa dočkali aj vyjadrenia najvyššie postaveného štátnika koalície (to hovorí veľa o stave našej politickej kultúry), Borisa Kollára.

Naivné je myslieť si, že početné konflikty a každodenné mediálne súboje čarovne zmiznú spolu s pandémiou koronavírusu. Koaličné vyjadrenia o tom, že okrem manažmentu pandémie sa vláda dokáže bezkonfliktne dohodnúť na 99 percentách otázok, sú prinajmenšom neaktuálne ak nie od začiatku zavádzajúce.

Pandémia sa skôr či neskôr skončí, no početné personálne a názorové konflikty v koalícii zostanú. Otázka však znie, nakoľko avizovaný a sčasti už realizovaný boj o očistu verejného priestranstva bude schopný udržať tento domček z karát, ktorý niektorí nazývajú vládou. Kde sa traja v koalícii bijú, tam môže Peter Pellegrini veľmi ľahko skórovať.

Izolovaný hráč

Politika, podobne ako láska, sa riadi svojimi vlastnými pravidlami. Názorová aj osobná integrita pri pohľade na vysoké percentá strany XY často odchádza na vedľajšiu koľaj. Občas sa stáva, že nejaká politická spolupráca je predmetom tabu zároveň pre politikov, ale aj médiá a širokú verejnosť. V podobnej situácii sa dnes nachádza Hlas-SD Petra Pellegriniho.

Táto skupina frustrovaných, často druhoradých funkcionárov Smeru v poslednej dobe narazila na viacero politických mantinelov. Zo strany koaličných politikov a mimovládnej opozície čelí kritike za svoju korupčnú minulosť (jej pretrvávajúcim mementom je obvinený z korupcie Peter Žiga), z druhej strany parlamentná opozícia ich kritizuje za zradu ideálov sociálnej demokracie a sklony k progresivizmu.

Tak ako láska je vo svojej podstate závislá na ľudských emóciách, politický úsudok stojí na prieskumoch, grafoch a percentách

Učebnicovou ukážkou politickej izolácie Hlasistov bolo nedávne referendové fiasko. Na prvý pohľad brilantný (ale najmä populistický) nápad zbierania podpisov pre referendum za predčasné voľby počas celoplošného skríningu zožalo kritiku takmer celého politického spektra. Jediným, kto odpovedal na Pellegriniho výzvu, bol preslávený expredseda Národnej rady SR Andrej Danko.

Táto politická a najmä mediálna izolácia však nebude trvať večne. Tak ako láska je vo svojej podstate závislá na ľudských emóciách, politický úsudok stojí na prieskumoch, grafoch a percentách.

Stará líška v novej hre

Hlas-SD aj po spomínanom neúspechu ďalej zostáva najpopulárnejšou stranou v krajine. Jej podpora sa od samotného vzniku strany drží stabilne nad dvadsiatimi percentami a Peter Pellegrini si už dlhú dobu drží druhú priečku v prieskumoch dôveryhodnosti verejných činiteľov, najvyššiu spomedzi politikov parlamentných strán. Nie je sa čomu čudovať.

Mnohí (často aj oprávnene) vytýkajú Hlasu politickú plytkosť a hmlistú minulosť v radoch Smeru. Pravdou však je, že strana ponúka občanom veľmi deficitný a žiadaný tovar – stabilitu a vyváženú komunikáciu. Hlas to dnes hrá na podobnú strunu, na akú hral Robert Fico pred viac ako dvadsiatimi rokmi.

Vtedy bolo skorumpovanou a škandálmi zničenou stranou Mečiarovo HZDS a novým reformným hnutím bol práve Smer-SD Roberta Fica. Budúci premiér to zahral na imidž moderného politika na mieru začínajúceho sa 21. storočia, ktorý Slovákom ponúka novú formu politiky a legendárnu blairovskú tretiu cestu.

Petrovi Pellegrinimu tak ostáva to, čo mu vychádza najlepšie – usmievať sa a pôsobiť štátnicky

Dvadsať rokov sa neskôr pre podobný manéver rozhodol aj najlepší učeň Roberta Fica, Peter Pellegrini. Chátrajúci nacionalistický socializmus vymenil za mainstreamový európsky progresivizmus. Pomerne silný dôraz na euroskepticizmus a konzervatívny svetonázor vystriedali moderné témy digitalizácie, ekológie a všadeprítomný eurooptimizmus.

Úspech tejto operácie pod krycím menom Hlas-SD sa však nezakladá len na zmene hodnôt, ale aj na efektívnej straníckej komunikácii. Denisa Saková sa aktívne venuje kritizovaniu pomerov v polícii a justícii, Richard Raši má na starosť kompromitáciu vládnej pandemickej politiky, Peter Kmec to hrá na proeurópsku kartu a Matúš Šuták Eštok zas suplementuje demagógiu Ľuboša Blahu.

Petrovi Pellegrinimu tak ostáva to, čo mu vychádza najlepšie – usmievať sa a pôsobiť štátnicky.

Kto si zatancuje valčík s Pellegrinim?

Je len otázkou času, kedy pandémia konečne prestane byť témou číslo jeden verejného života. Vtedy nastane čas reálneho vládnutia. Čas, ktorý ukáže, či to Matovičova vláda myslí vážne a dokáže prežiť.

Pri pohľade na mentálnu a politickú výbavu koaličných politikov je však zotrvanie tejto vlády v celom rozsahu volebného obdobia veľkou neznámou. Vtedy príde na rad otázka, kto sa odváži ísť do tanca s Petrom Pellegrinim.

Potenciálnych kandidátov je prekvapivo veľa. Mnohí politológovia a komentátori zdieľajú názor, že dokonca koaličná SaS alebo mimoparlamentné PS by nemuseli odolať tejto perspektíve. Politické tabu je jedna vec, ale pravdou je, že Hlas-SD vo svojej aktuálnej podobe má toho s SaS alebo PS viac spoločného ako s OĽaNO alebo Sme rodina.

Na rozdiel od najväčšej koaličnej strany, ktorej jediným hodnotovým a ideologickým základom je všadeprítomný chaos, môže byť moderná verzia európskeho progresívneho socializmu prezentovaná P. Pellegrinim pre mnohých straníkov nevyhnutným zlom smerom k vybudovaniu stabilnej vlády.

Aj keď tento scenár môže znieť na prvý pohľad nerealisticky, mentálna akrobacia je v slovenskej politike veľmi hlboko zakorenená. Spomeňte si len na rok 2016 a zostavenie tretej vlády Smeru spolu s pánom Radoslavom Procházkom a Bélom Bugárom.