Hegerovská lož: Ilúzia o náprave štátu padla, ďalej to takto nepôjde

Z prebiehajúceho politického teatra môžeme vyvodiť hneď niekoľko záverov. Samozrejme, najväčšiu pozornosť na seba strhol majster štátnej pokladnice so svojimi tradičnými excesmi. Úspešne mu sekundoval istý ambiciózny poslanec, ktorý si v duchu národnostnej emancipácie taktne pomaďarčil krstné meno a otvoril ďalší front kultúrnej vojny.

Nepatrný vplyv zohráva aj motív koordinovaného hlasovania s poslancami, ktorých sa v slušnej spoločnosti obávajú ako dotyku malomocnej osoby. Celý učiteľský stav v úlohe rukojemníka fiškálnych škriepok taktiež neprospieva imidžu jednotlivých koaličníkov.

Nakoľko je veľmi jednoduché a čitateľsky atraktívne neúnavne spomínať tieto dve mená ako alfu a omegu všetkých súčasných problémov vlády Eduarda Hegera, išlo by o babrácku mystifikáciu. Väčšina podobných rétorických cvičení má totiž za cieľ dodávať legitimitu vláde, ktorá ju v očiach verejnosti už dávno stratila.

Napriek všadeprítomným indíciám sa naďalej nájdu ľudia, ktorí žijú v presvedčení, že marginalizáciou Igora Matoviča sa zbavia hlavnej prekážky pre ako-tak úspešné fungovanie vlády. Niektorí dúfajú v palácový prevrat v réžii Eduarda Hegera, iní sa zas pozerajú na liberálnejšie krídlo v klube OĽaNO. Vízie sú rôzne, ale spája ich myšlienka, že pôsobenie a imidž súčasnej koalície je možné ešte zachrániť.

Omnoho závažnejšou otázkou je však udržateľnosť fungovania existujúcich politických blokov a ich vyhliadok do najbližších parlamentných volieb. Nakoľko to môže znieť predčasne a chybne, už dnes existujú indície, ktoré naznačujú vznik doposiaľ nemysliteľných spojenectiev.

Neodvrátiteľný úpadok štátnej autority v očiach občanov môže čoskoro vyústiť do potreby vytvárania partnerstiev, ktoré budú ignorovať doposiaľ zaužívané mantinely stanovené početnými moralizátormi a prázdnymi deklaráciami. Napriek oprávnenej obave zo vzniku červeno-hnedej vlády, nejde o jediný možný scenár povolebného vývoja.

Nemusí preto ísť o jednoznačne tragickú správu. Paradoxne môže ísť o kľúč k záchrane republiky, ako ju dnes poznáme.

Precitnutie establishmentu

Jedným z najdôležitejších predpokladov pre prelomenie súčasného status quo je zmena v rétorike spoločensko-politických elít. Zdá sa, že tie v priebehu posledných týždňov zažili aspoň čiastočné vytriezvenie. Azda najlepším symbolom zmeny doterajšieho myslenia bola verejná debata spojená s nedávnym tretím výročím pôsobenia Zuzany Čaputovej v prezidentskom úrade.

Ešte pred rokom by bolo nemysliteľné, aby sa na Grasalkovičov palác strhla rozsiahla vlna kritiky. Samozrejme, mnohé hodnotenia sa prepletali s pochvalami na adresu úspešne zvládnutej reprezentatívnej stránky, vo vzduchu však naďalej bolo cítiť nevôľu spojenú s pasivitou najvyššej ústavnej činiteľky.

Starostlivo udržiavaná ilúzia morálnych etalónov a šampiónov zmeny sa začala rozpadať aj pri osobe premiéra Eduarda Hegera. Ten bol napriek očividným nedostatkom naďalej považovaný za menšie zlo, a preto bol užívateľom patričných spoločenských výhod.

Relevancia populistického argumentu o očiste a rozviazaných rukách postupne upadá a vo verejnej debate pribúdajú hlasy, ktoré otvorene koketujú s myšlienkou spolupráce ignorujúcej aktuálne demarkačné čiary.

Samozrejme, je potrebné rozlišovať medzi konštruktivitou a hrozbou spojenou s jednotlivými partnerstvami. Kým Igor Matovič otvorene paktuje s rôznymi odnožami radikálnej pravice, spolupráca s Hlasom-SD Petra Pellegriniho prestáva byť tabu pre koaličníkov zo Sme rodina, ale aj pre liberálov zo SaS.

Naznačujú to nielen úvahy v rozhovoroch a diskusných reláciách, ale aj dynamika vzťahov na komunálnej úrovni, kde sa na podobné zväzky pozerá omnoho láskavejšie. Pre mnohých voličov „koalície zmeny“, ktorí boli roky zvyknutí na konfrontačnú politiku s predstaviteľmi bývalej garnitúry, bude podobný krok rovnoznačný so zradou.

Pud politickej sebazáchovy sa však riadi svojou vlastnou logikou, ktorá nemusí byť totožná s morálnym kompasom a dobrým vkusom. Predovšetkým v okamihu, keď na trhu nebude dostupná stráviteľnejšia alternatíva.

Bujná predstavivosť

V saturovanom prostredí slovenskej straníckej politiky by v najbližšej dobe nemalo dôjsť k zásadnému zemetraseniu. Polarizácia spoločnosti je obrovská, zákopy prechádzajú takmer každou oblasťou života a úroveň politickej kultúry nenecháva o sebe žiadne ilúzie.

Napriek tomu sa pokračuje v hľadaní zázračného lieku na všetky problémy unaveného občana. Konfrontácia s reálnym stavom krajiny pod nominálnym vedením Eduarda Hegera zrejme sklamala mnohých a priviedla ich k podivným úvahám.

Namiesto vyrovnania sa s nemilosrdnými reáliami straníckej politiky sme sa dočkali reflexií na tému mesianizmu. Nešlo však o odsúdenie doterajších následkov hľadania falošných prorokov, ktoré vyvrcholili turbulentným pôsobením Igora Matoviča na Úrade vlády. Začalo sa pátranie po novom spasiteľovi.

Možnosti sú však obmedzené a jednou z populárnych možností je politická nekromancia. Vyvolávači duchov sa s nefalšovanou sympatiou a nadpriemernou dávkou spomienkového optimizmu pozerajú najmä na dávne SDKÚ ako na predlohu ideálnej vlády.

Niektorí sa dokonca posúvajú až k myšlienke mocenského vzkriesenia Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Prekážkou môže byť fakt, že ich povesť mimo pravicových kruhov nie je taká ružová, ako by sa mnohým mohlo zdať. Podobne je to aj s Ivanom Korčokom.

Diplomatické povolanie inherentne spojené so servilnosťou a oportunizmom by síce z neho urobilo vynikajúceho politika, ale v žiadnom prípade by nešlo o sľúbeného mesiáša. V konečnom dôsledku podobným úvahám uniká pointa. Zázračný liek neexistuje a súčasná situácia je z dlhodobého hľadiska neudržateľná.

Nevyhnutný reštart

Rozloženie figúrok na politickej šachovnici začína byť čoraz problematickejšie pre všetkých zúčastnených. Silná preferenčná pozícia Smeru a Hlasu-SD v kombinácii s relatívne stabilnou pozíciou mimoparlamentnej PS a KDH vytvára náročné prostredie pre rozdrobenú koalíciu.

Toxicita verejnej diskusie sa dostala do štádia, kedy spoluprácu s OĽaNO vylučuje prakticky každá relevantná zostava z radov opozície. Ako už bolo spomenuté v úvode, záväznosť vylučovacích deklarácií siaha len po hranice pudu politickej sebazáchovy. Keď však k uvedenému stavu pridáme obrovskú dávku nevraživosti v rámci samotnej koalície, izolácia základného kameňa „vlády zmeny“ sa stáva nepríjemným faktom.

Udalosti posledných dvoch rokov ukázali, že pekné frázy a dobré úmysly nie sú kvalitami, ktoré prinášajú potrebné reformy a nevyhnutnú stabilizáciu. Zoznam nepopierateľných (aj keď polarizujúcich) úspechov v oblasti boja proti korupcií bol zatienený omnoho dlhším registrom sklamaní, nenávisti a nenaplnených ambícii.

Otázka budúceho vývoja je predovšetkým otázkou zvolených priorít. Pre voličov koalície je to z veľkej časti pokračovanie procesu očisty. Všeobecne žiadanou položkou sú aj vychýrené reformy a zlepšenie postavenia zamestnancov školstva a zdravotníctva.

Akú hodnotu však majú uvedené ciele v okamihu, keď dôvera v štát, jeho inštitúcie a predstaviteľov sa nachádza v stave permanentnej krízy? Aký zmysel má boj proti záujmovým skupinám a skorumpovaným funkcionárom, keď jeho výsledky sú neustále spochybňované len na základe nezvládnutej komunikácie s občanom?

Pokiaľ sa na Slovensko nevráti pocit relatívnej stability, všetky veľkolepé reformy a životné boje sa skončia skôr, než dostanú príležitosť naplno sa rozbehnúť. Bez dôvery obyvateľstva sú všetky frázy o zmene a očiste len marketingovým trikom a ich hodnota bude len a len klesať. Na mieste je preto otázka, koľko sme ochotní obetovať v mene stability?

Keď o dva roky uvidíte zostavu Pellegrini-Sulík-Kollár-Majerský/Šimečka, ako si úsmevne podáva ruky v mene lepších zajtrajškov – nečudujte sa. Akákoľvek koalícia, ktorá vznikne napriek dnešným demarkačným čiaram, bude mať iný cieľ, ako tá súčasná. V podobnom prípade prioritou zrejme bude národné zmierenie a obnova dôvery občanov v štát. Samozrejme, úspešnosť a cena podobnej snahy je samostatnou témou pre morálnu debatu.

Kým sa tieto priority nenaplnia, bude možné konštatovať, že projekt s názvom Slovenská republika zlyhal na plnej čiare. Rozčarovanie so súčasným stavom demokracie hrá do kariet len nežiadúcim extrémistickým a populistickým elementom, ktoré by zničili aj tie posledné zvyšky poctivých inštitúcii.

Možno je načase zakopať vojnovú sekeru. Ešte nie je neskoro.