Fantázie o návrate Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša ukazujú, že Slovensko už nemá kam klesať

Stagnácia na takmer všetkých frontoch uhorkovej krízy vytvorila ideálne podhubie rastu rôznych špekulácií a návrhov. Zatiaľ čo sa strana Sloboda a Solidarita (SaS) pripravuje na odchod z vlády, lojálni zástancovia hnutia Igora Matoviča čelia čoraz väčšiemu tlaku pre spoluprácu s radikálnou pravicou.

Napriek verejnému pokániu a nevôli časti zákonodárcov podieľať sa na menšinovej vláde, je udržateľné riešenie krízy zatiaľ v nedohľadne. Zdĺhavé letné čakanie na neznámy vývoj udalostí však prospieva úvahám tradične spájaným s predvolebným obdobím.

V kuloároch sa už od istej doby šepká o projektoch nových strán, ktoré by mohli rozvíriť hladinu politickej diskusie. Suverénne najväčšiu pozornosť strhol projekt spájaný s menami ako Mikuláš Dzurinda, Ivan Mikloš, Ivan Korčok (hoci to poprel) či Lucia Ďuriš-Nicholsonová.

Prípadná fúzia medzi minulosťou a súčasnosťou je zatiaľ len na papieri, no v realite debata o nej víri politickú hladinu. Jej priebeh a forma pritom ukazujú, že Slovensko sa nepoučilo z diania v okolitých krajinách.

Mesianizmus v praxi

Slovensko už na vlastnej koži zažilo, čo sa spája s hľadaním mesiáša. Neidentifikovateľná mystická figúra mala v mene očisty štátu poraziť korupciu, urobiť poriadky v justícii, efektívne využívať eurofondy a hlásiť sa k hodnotám Západu. Dočkali sme sa však príchodu Igora Matoviča a jeho „chrabrej“ zostavy usilovných, no v riadení štátu najmä stratených duší.

Nasledujúce mesiace boli a stále sú skúškou trpezlivosti pre každého slovenského občana. Spoločenské témy diktovala zúriaca pandémia, v pozadí sa rozbiehal očistný proces a vláda si vychutnávala silný mandát podporovaný dobrou vôľou verejne známych prominentov.

Slovenskému verejnému priestoru trvalo takmer dva roky, kým sa vzchopil a ohradil proti alibistickým frázam o historickej úlohe vládnej zostavy, nevyhnutonosti jej zotrvania a zhadzovaniu viny za zlyhania na hocikoho a hocičo iné. Márna sláva, ľudia sú nepoučiteľní a opäť sa dnes pohrávajú s myšlienkou, ktorá znovu evokuje duch politického mesianizmu.

Napriek nepopierateľným úspechom a dobrej povesti, M. Dzurinda a I. Mikloš nesú na pleciach ťarchu historickej kompromitácie

Tentokrát je okorenená o spomienkový optimizmus časti slovenských voličov. Vyvolávanie duchov starej Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) pravdepodobne stavilo na pocity generácie, ktorá za pôsobením tandemu Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš nemusí vidieť len reformné úsilie, ale aj svoju mladosť a s ňou spájaný optimizmus.

História a ľudská pamäť totiž zdieľajú tendenciu retrospektívne dodávať udalostiam veľkolepý význam alebo ich vylepšovať v prospech tej či inej politickej formácie.

Na prvý pohľad zaujímavý marketingový ťah má však jednu nezanedbateľnú chybu. Hľadanie záchrancov vo vodách politických veteránov sa bytostne spája s medzigeneračnou konfrontáciou, ktorá môže spôsobiť viac škôd než úžitku. Osoby s rozsiahlym politickým dedičstvom a mediálnou priazňou zvyknú okolo seba sústreďovať kult rôznych pritakávačov a karieristov.

Kult bývalých politikov