Americkí centrálni bankári sa v týchto dňoch dostali do kríža s tými európskymi. Ide o zásadný stret. A pomerne neobvyklý.
Najmä predstavitelia Európskej centrálnej banky chcú, aby jednotlivé súkromné banky ešte viac „zozelenali“. Mali by vraj povinne detailne spravovať dohľadové orgány, ktoré sa venujú plneniu zelených záväzkov. To ale americkí centrálni bankári pomerne ostro odmietajú, zistila agentúra Bloomberg.
Európski centrálni bankári tlačia na to, aby Bazilejský výbor pre bankový dohľad mohol od jednotlivých obchodných bánk požadovať ešte ambicióznejšie plnenie zelených záväzkov. Podľa Američanov by tým však bazilejský výbor prekračoval svoje právomoci.
Členmi Bazilejského výboru pre bankový dohľad, ktorého sekretariát sa nachádza v ústredí bazilejskej Banky pre medzinárodné platby, akejsi „centrálnej banky centrálnych bánk“, je 28 krajín alebo jurisdikcií, vrátane Európskej únie a USA, resp. centrálnych bánk a regulačných orgánov týchto krajín či jurisdikcií. Výbor predstavuje platformu pre dojednávanie medzinárodných štandardov bankovej regulácie.
Podľa kuloárových informácií Bloombergu, (rokovania prebiehajú za zatvorenými dverami), je výmena názorov obzvlášť vyostrená práve medzi centrálnymi bankármi z USA a ich kolegami z EÚ. EÚ totiž žiada striktnejšie pravidlá pre napĺňanie klimatických cieľov.
Centrálne banky nemajú riešiť klímu, nechal sa nedávno počuť šéf americkej centrálnej banky Jerome Powell.
S jeho výrokom je ťažké nesúhlasiť. Transatlantický stret centrálnych bankárov je ďalšou skladačkou do mozaiky vysvetlenia, prečo sa nožnice ekonomického výkonu medzi USA a EÚ ďalej roztvárajú – a v posledných niekoľkých rokoch ešte rýchlejšie ako predtým. Ide ale ešte o viac.
Aktivizmus centrálnych bankárov
Kde sa vlastne aktivizmus európskych centrálnych bankárov vzal? Veď centrálny bankár je stále iba štátny úradník. Síce mocný, ale úradník. Nie je voleným politikom, takže má konať technokraticky, rozhodne nie aktivisticky.
Lenže svet centrálneho bankovníctva stále viac splýva s politickým kolbiskom, hoci proklamuje svoju nezávislosť. Toto splývanie sa nie náhodou časovo prekrýva s érou záporných úrokových sadzieb. Tá trvala od júla 2009 až do tohtoročného marca.
Je to zatiaľ len pár týždňov, čo sa na svete – prvýkrát za zhruba pätnásť rokov – nenachádza ani jediná centrálna banka, ktorá by mala svoju základnú úrokovú sadzbu v zápore. Tou poslednou bola japonská centrálna banka, ktorá však práve minulý mesiac zdvihla svoju sadzbu z úrovne -0,1 percenta do pásma od nuly do 0,1 percenta. Sadzbu zvyšovala prvýkrát po sedemnástich rokoch.
Éra negatívnych úrokových sadzieb začala v čase globálnej finančnej krízy, kedy ako vôbec prvá znížila svoje úrokové sadzby do záporu švédska centrálna banka. Tú potom nasledovali dánska, švajčiarska, japonská centrálna banka, ale aj samotná Európska centrálna banka.
Mimoriadna inflačná vlna uplynulých rokov centrálne banky všade vo svete postupne prinútila negatívne pásmo opustiť. Skončilo sa bizarné obdobie, kedy sa muselo za uloženie peňazí v banke tejto banke platiť, takže vkladateľ si nakoniec namiesto zúročeného vkladu odniesol menej než vložil.
Japonský príklad
Súčasne s návratom do kladného pásma svojich úrokových sadzieb, po viac ako ôsmich rokoch v zápore, opustila japonská centrálna banka v marci aj opatrenie spočívajúce v kontrole výnosovej krivky dlhopisov. Banka sa v rámci tohto opatrenia začiatkom roku 2016 zaviazala intervenovať na dlhopisovom trhu. Teda nakupovať dlhopisy vždy tak, aby výnos z desaťročného dlhopisu japonskej vlády neprekročil úroveň jedného percenta. S nákupmi vládnych dlhopisov ale nekončí. Teraz už ale bude tolerovať prípadný nárast výnosu nad uvedenú úroveň. Končí však s nákupmi verejne obchodovaných fondov, ktoré z nej urobili najväčšieho vlastníka japonských akcií na svete, s rozvahou dosahujúcou historicky bezpríkladnú úroveň 127 percent HDP (ide o štyrikrát väčšiu bilanciu, než akú vykazuje americká centrálna banka).
Bizarnosť situácie tkvie nielen v tom, že centrálna banka je obrovským vlastníkom akcií, teda podielu v rôznych firmách; ako má v nich uplatňovať vlastnícku kontrolu – má byť aktívnym investorom, alebo len pasívnym, keď si peniaze na nákup oných akcií vlastne sama bezpracne „vytlačila“, totiž vytvorila vyťukávaním miliárd a biliónov do klávesnice počítača? Bizarnosť spočíva tiež v tom, že centrálna banka vo veľkom nakupuje dlhopisy japonskej vlády, a dokonca zasahuje tak, aby úroková sadzba na nich príliš nevzrástla – nad ono jedno percento – a vláde sa teda z prílišného „tlačenia nových peňazí“ nepredražilo vlastné požičiavanie si.
Pokiaľ budeme o centrálnej banke uvažovať v širšom kontexte ako o štátnej, resp. štátom zriadenej inštitúcii, nie ako o súkromnom subjekte, potom vlastne ide o to, že ľavá ruka požičiava ruke pravej a ešte k tomu ohýba už aj tak zmanipulovaný trh takým spôsobom, že dokonca určuje, za koľko najviac sa požičiavanie zrealizuje.
Japonský príklad teda dobre ilustruje splývanie štátu a centrálnych bánk, ktoré sa v uplynulých rokoch dialo zďaleka nielen v Japonsku. Ide o akýsi monetárny socializmus. Štát prostredníctvom svojej centrálnej banky nakupuje napríklad aj podiely v súkromných firmách, takže je – ako v Japonsku – ich najväčším vlastníkom. Centrálna banka štátu zase znižuje úrokovú sadzbu, napríklad až kontroverzne a bizarne do záporu, aby mu cez nižší úrok ubrala z nákladov dlhu a umožnila zadlžovanie, napríklad za cenu výraznej inflácie, akú sme mali v uplynulých rokoch aj v Česku.
Len nepodľahnúť ilúzii
Monetárny socializmus stojí a padá s ilúziou, že centrálna banka je od štátu nezávislá. Túto ilúziu sa zatiaľ darí udržiavať. Ak ale budú centrálni bankári vystupovať aktivisticky s cieľom zachraňovať klímu, trh ich môže od politikov prestať odlišovať. Pochopí, že podľahol ilúzii. Zdá sa, že centrálni bankári v USA si toto riziko už uvedomujú, tí v Európskej centrálnej banke ale zjavne nie.
Počas éry záporných úrokových sadzieb sa európski centrálni bankári „najedli“. Pochopili, akí sú pre systém nenahraditeľní a systém zase pochopil, akú zásadnú úlohu môžu zohrať pri napĺňaní jeho ideologických cieľov, najmä tých zelených. V ideologickom omámení si európsky politický a úradnícky establishment zatiaľ plne neuvedomuje riziká, ktoré už tušia Američania. Zelený aktivizmus centrálnych bankárov a ich hra na politiku ohrozuje celý finančný systém, pretože ohrozuje udržiavanie onej ilúzie, s ktorou stojí a padá.
- Lukáš Kovanda
- Český ekonóm Lukáš Kovanda pôsobí ako hlavný ekonóm Trinity Bank. Analyzuje a komentuje makroekonomické témy, investície, fintech. Prednáša na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Prahe. Je členom vedeckého grémia Českej bankovej asociácie. Pôsobí aj ako socioekonomický analytik pri OSN. Je autorom viacerých titulov ekonomickej literatúry.
- Upozornenie
Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora
