Svätoplukove prúty sotva vydržia v krajine, kde sa ohýbajú aj semafory

Európska únia je ideálny partner pre populistických politikov vo východnej Európe. Posiela eurofondy, a hoci hovorí o kontrole ich využívania, stále existuje priestor na ich neefektívne míňanie. Medzi Bruselom a národnými štátmi vládne zvláštna symbióza. Nie je totiž ani v záujme bruselských úradníkov, aby štáty eurofondy celé vyčerpali. A tak sa popri užitočných projektoch občas objavia aj dobre vyzerajúce modernejšie verzie potemkinovských dedín.

Navyše je Únia ideálny hromozvodom domácich politických zlyhaní. Za všetko zlé totiž môže Brusel. To, že je podstatná časť nezmyselnej legislatívy výsledkom „goldplatingu“ preberaných európskych pravidiel, bežný volič často prehliada.

Napriek tomu je Európska únia užitočné zoskupenie, ktoré prináša to najdôležitejšie: otvorené hranice pre tovar, služby, kapitál a pracovnú silu. Človek je prirodzene tvor pohodlný a najlepšie ho dokáže naštartovať strach z konkurencie. Na druhej strane je smutné, že Slovensko stále dokáže konkurovať iba lacnou pracovnou silou a pozostatkami toho, čo sa kedysi nazývalo daňová reforma.  
Je škoda, že sme za dvadsať rokov nedokázali naplno využiť dotácie na budovanie dopravnej infraštruktúry a lepšieho školstva. Hoci je Slovensko jednou z najrovnostárskejších krajín v EÚ, je to rovnosť v chudobe, nie v bohatstve.

Jeden deň, dve ceny

Heslom Európskej únie je „Jednotná v rozmanitosti“. Slovenskú predstavu o jednotnosti ukázali v rámci dvadsiateho výročia vstupu najvyšší ústavní činitelia. Prezidentka Zuzana Čaputová najskôr udelila medaily 28 osobnostiam, ktoré sa zaslúžili za vstup, na slávnostnom galavečere zasa premiér Robert Fico odovzdal štátnu cenu Alexandra Dubčeka. Absurdnú právomoc udeľovať vlastné ceny pre premiéra a predsedu parlamentu schválila koalícia ešte počas tretej vlády Roberta Fica ako trucpodnik voči štátnym vyznamenaniam, ktoré udeľuje prezident, v tom čase Andrej Kiska.

Vo výsledku tak krajina najskôr v januári udelila štátne ceny z rúk prezidentky a 1. mája hneď dvojitú sadu ocenení z rúk prezidentky i premiéra. Pritom už v januári pri odovzdávaní štátnych cien bolo jasné, že Slovensko bude oslavovať dvadsať rokov vstupu. Je síce pekné dodržiavať tradície, ale oprašovanie vedierkovej vojny z pieskoviska na škôlkarskom ihrisku k nim patriť nemusí.  

O jednote hovoril aj Andrej Danko, ktorý pripomenul, že by sa rád stal predsedom parlamentu. Pri tej príležitosti spomenul, že prezident Pellegrini, premiér Fico a šéf parlamentu Danko by boli ako tri Svätoplukove prúty. Predsedovi národniarov sa žiada pripomenúť, že v krajine pôsobia sily, ktoré dokážu ohnúť dokonca semafor, nieto ešte nejaké prúty. Bol to pritom práve A. Danko, ktorý ešte počas tretej Ficovej vlády náhle vypovedal koaličnú zmluvu a aj teraz je zrejmé, že jednota koalície môže padnúť, ak nebude po jeho vôli.

V debate o budúcnosti Európskej únie sa často hovorí o oslabovaní Bruselu. Svojim spôsobom to dáva zmysel, podstatou zjednotenia má byť voľný trh, nie byrokratická mašinéria. No práve v kontexte domácich vojen nielen o vyznamenania, ale aj spravodlivosť či kultúru je namieste otázka, či budúcnosť EÚ nie je v silných regiónoch jednotlivých štátov komunikujúcich priamo s Bruselom bez zdržiavania Bratislavou a národnou vládou. Napríklad v Košiciach sa už za federácie tradovala anekdota, že je z nich bližšie do Prahy ako do Bratislavy.

Ak si uvedomíme, že nielen Košice, ale predovšetkým vzdialenejšie regióny stále nemajú vnútroštátne diaľničné spojenie do hlavného mesta, je jasné, že silná centrálna vláda toho až tak veľa urobiť nevie. Maximálne zvýšiť rôzne dôchodky a rôzne sociálne dávky, aby zamaskovala vlastnú nečinnosť.

Živnostníci pod lupou

Téma regióny a pracovné príležitosti sa dostala na stôl aj v inej súvislosti. Z čerstvej analýzy ministerstva financií sme sa dozvedeli, že Slovensko vyniká v počte fiktívnych živnostníkov. „Ich počet rastie, za dekádu sa mohol až zdvojnásobiť. V súčasnosti by ich mohlo byť až 123-tisíc,“ tvrdia autori z Útvaru hodnoty za peniaze a poukazujú na vysoké náklady pre celú spoločnosť v podobe nižšieho výberu daní a odvodov a tiež v podobe budúcich nízkych dôchodkov. Tie môžu spôsobiť, že časť živnostníkov v starobe padne do sociálnej siete. To sú rozumné argumenty, no menej sa berie do úvahy, koľko živnostníkov sa slobodne rozhodlo, že neverí štátu a preto si od neho objednáva len minimálne služby. Lebo pri živnostníkoch platí, že platia menej, no zároveň berú menej.

Analytici vypočítali, že ak by sa všetci fiktívni živnostníci zamestnali na zodpovedajúci pracovný pomer, celkový výber daní a odvodov by sa mohol zvýšiť až o 648 miliónov eur. Sami však dodávajú, že je to nereálne: „V súčasnosti totiž neexistuje v EÚ krajina, ktorá by mala menej ako sedem percent fiktívnych živnostníkov.“

Autori štúdie tiež hovoria o troch možnostiach, ako sa s tým vysporiadať. Prvá je osveta. Tomu naozaj niet čo vytknúť, informácie sú dôležité a je potrebné poznať dôsledky svojich rozhodnutí. Často sa však zabúda, že zákonník práce robí zo zamestnávateľov pánov nad časom svojim zamestnancov a aj preto je snaha obchádzať ho.

Posilnenie kontrol zo strany inšpektorátu práce môže priniesť ovocie tam, kde je človek do živnosti donútený. Naopak, tam, kde je obojstranná dohoda, môže debata s inšpektormi zabrať veľa času bez efektívneho výsledku. Nastavenie pravidiel tak, aby sa nedali zneužívať, je otázne minimálne preto, lebo zaváňa ďalšou byrokraciou. No napríklad poznámka, že: „zamestnávateľov môže motivovať ´zamestnávať´ cudzincov na živnosť aj to, že získať povolenie na podnikanie je pre cudzincov jednoduchšie ako povolenie na prácu,“ stojí za pozornosť. Výsledkom by však nemalo byť sťaženie získania povolenia na podnikanie.

Na stole je aj téma nákladov. Analytici pripomínajú, že s nárastom zaťaženia živnostníkov klesol ich počet a naopak so znížením rástol. „Podľa NKÚ sa počet fiktívnych živnostníkov v roku 2014 znížil o 18 percent v reakcii na zvýšenie daňovo-odvodového a zaťaženia z roku 2013. Naopak, počet živnostníkov výrazne vzrástol po zvýšení paušálnych výdavkov zo 40 na 60 percent v roku 2017,“ citujú staršie zistenia. Otázka však je, či časť živnostníkov pre vyššiu záťaž „nezavrela krám“ a neodišla radšej do fabriky za pás.