Dilema poslanca OĽaNO: Sebecký burič alebo poslušná hlasovacia pomôcka?

Málokto by sa po stredajšom hlasovaní v Národnej rade SR chcel vžiť do kože poslancov z klubu obyčajných a nezávislých. Obzvlášť to platí pre jedincov, ktorí deklaratívne popierali možnosť hlasovania s ultrapravicovými elementmi len preto, aby pri hlasovaní o prelomení prezidentkinho veta sa s nimi spojili v mene sociálneho populizmu.

Na reakciu verejnosti nebolo potrebné dlho čakať. Na poslancov Andreja Stančíka, Kristiána Čekovského, Annu Miernu a ďalších sa spustila rozsiahla vlna kritiky. Mnohí nevedeli spracovať, že osoby spojené s umiernenejšou tvárou Matovičovho hnutia zradili svoj imidž v prospech sporného návrhu.

V prípade dvoch spomínaných pánov môžeme hovoriť o takmer kopernikovskom obrate. Z mladých poslancov, reprezentujúcich „pokrokovú“ voličskú základňu so zanedbateľnou dávkou mediálnej sympatie, sa v priebehu niekoľkých hodín vykľuli hrobári demokracie. Odložme však na chvíľu úvahy o fašistoch a hnedej koalícii, na tie ešte bude dosť času.

Udalosti sprevádzajúce stredajšie hlasovanie sú zaujímavé aj z iného dôvodu. Otvorili totiž debatu o úlohe poslanca, jeho lojalite a zodpovednosti za situáciu v krajine. Konflikt medzi osobnou integritou poslanca a záujmom celého klubu je rovnako starý ako samotný parlamentarizmus.

Politika je z veľkej časti umením vytvárania kompromisov a tie pri zastupiteľskej demokracií sú nielen žiadané, ale aj nevyhnutné pre zdravé fungovanie spoločnosti. V dôsledku predošlých parlamentných volieb sa v radoch zákonodarcov často ocitli aj osoby, ktoré to zrejme vôbec nečakali. Platí to najmä v prípade hnutia OĽaNO, ktoré nečakane obsadilo až 53 kresiel.

Marketing verzus stabilita

Slovenský parlamentarizmus nikdy nebol vnímaný v pozitívnom svetle. Verejnosti sa častejšie spájal s ironickým poznatkom o výkladnej skrini národa než s dobre fungujúcou inštitúciou. Zmena mocenských pomerov začiatkom roku 2020 nevniesla do Národnej rady nič nové – s jednou zásadnou výnimkou.

Bárjakí prevracači kabátov, lovci mediálnej pozornosti a oportunistickí machiavelisti sa nájdu azda v každej politickej zostave. Problém však nastáva v okamihu, keď najväčší poslanecký klub nemá nič spoločné s tradičnou definíciou politickej strany.

V očiach tvorcu tohto systému malo ísť o marketingovú výhodu. Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti mali byť antitézou pre mlčiacu väčšinu poslancov predošlej garnitúry. Ich jedinou úlohou bolo často len hlasovanie/stláčanie gombíkov, ako-tak poctivá dochádzka a v prípade núdze aj prečítanie vopred napísaných poznámok v rámci dôležitej rozpravy. Samozrejme, všetko v mene strany výmenou za dobré miesto na kandidačnej listine, slušný plat a hojné diéty.

Modus operandi poslaneckého klubu OĽaNO sa však vo svojej podstate zásadne nelíši od zaužívaného štandardu. Samozrejme, absencia tradičných straníckych štruktúr a pestrosť zvolených charakterov vytvárajú potrebu pre vznik diskusie v rámci samotného klubu, ich závery však naďalej kopírujú vôľu Igora Matoviča ako hlavnej autority hnutia.

Oficiálne sme tak svedkami plurality názorov a medializovaných škriepok medzi prívržencami liberálneho a konzervatívneho svetonázoru. Na konci dňa sú si však všetci prítomní vedomí toho, že ich šanca na znovuzvolenie je podriadená vôli jediného človeka, do ktorého strany sa dostanete výlučne na pozvánku.

Podobný model fungovania sa vie aj vypomstiť. Hlavne v prípade, keď stranícke preferencie sa vrátili na predvolebnú úroveň a novopečení zákonodarcovia si uvedomia, že to môže ich byť prvé a zároveň posledné volebné obdobie. V kombinácii s neexistujúcimi štruktúrami tak vzniká živná pôda pre rôzne „neriadené strely“.

Tie zas dokážu byť pre demokraciu omnoho nebezpečnejšie ako potulní a mlčiaci poslanci

Na obhajobu „liberálov“

Vráťme sa späť k pamätnému stredajšiemu hlasovaniu. Poslanci OľaNO, s výnimkou Juraja Krúpu, si v konečnom dôsledku zvolili lojalitu k predsedovi. Nakoľko to pre mnohých môže vzhľadom na škandalózne okolnosti samotného hlasovania znieť poburujúco, nejde o koniec sveta. Nakoľko legitimizácia kotlebovcov je a bude závažnou výzvou pre slovenskú demokraciu, pre ľudí a ekonomiku je významná aj stabilita.

V dôsledku rozpadu ĽSNS, Za ľudí a svojskej povahy OĽaNO máme v parlamente viac než dosť poslancov, ktorí sa riadia výlučne svojím osobným záujmom. Ťažko povedať, či odmietnutie jedného sociálneho balíka by stálo za cenu vzniku ďalšej skupiny nezaradených poslancov, o ktorých priazeň by prebiehala takmer permanentná licitácia. Je pravdepodobné, že legislatívny proces by to len dodatočne skomplikovalo a v konečnom dôsledku by na tom utrpeli všetci zúčastnení.

Slovensku už stačí, že kľúčom pri hlasovaní bývajú osoby ako Tomáš Taraba, Filip Kuffa či Romana Tabak. Rozhodnutie zákonodarcov z okolia Andreja Stančíka a Kristiána Čekovského je z hľadiska osobnej integrity nevkusné, no z hľadiska politickej sebazáchovy išlo o logický krok.

Prinajmenšom išlo o užitočnú lekciu pre tých, ktorí si myslia, že priazeň mienkotvornej elity je pre politické prežitie dôležitejšia ako lojalita k politickému tímu.

Ďalšie dôležité správy