Týždenník TREND s portálom TREND.sk každoročne v máji vypisuje esejistickú súťaž pre stredoškolákov. Vyhodnocuje ju v júli a vybrané práce následne ponúkne aj svojím čitateľom. Uvádzame ďalšiu z nich.
*
Dni s veľkým D, ktoré sa na nás zvalili z búrkových mračien, zmenili tendencie a hodnotové parametre väčšiny z populačných grúp. Čas spomalil tikanie hodín, domov sa stal naším terčom záujmu a odrazu sme si vážili aj to málo, čo bolo pre nás v bežných chvíľach samozrejmou súčasťou stereotypu.
Ľudia plakali nad rozliatym mliekom, pretože horko-ťažko premýšľali nad tým, čo mohli stihnúť a nestihli a čo nemohli stihnúť a stihli.
Čo sme stratili a našli
Na jednej strane sme sa zlepšovali v daných činnostiach, upevňovali si úzke kruhy v rodine, zistili, aký je život našich starých rodičov krehký a dôležitý, chodili viac do prírody a oddýchli si od stresujúcich vyšliapaných chodníčkov. Počet nehôd prudko klesol, miera znečistenia tiež padla na oveľa nižšie hodnoty, no, bohužiaľ, aj naša stratová ekonomika.
Na druhej strane, extrovertní spoločenskí jedinci vraveli, že upadajú do rutiny. Do trápneho kolobehu hrôz, potom nudy a následne do depresií, pretože nie sú sociálne začlenení. Ruský prozaik Boris Akunin raz povedal: „To, čoho sa najviac obávam v živote, je nuda, rutina a perspektíva robenia stále toho istého.“
Niekedy je však podobnosť štvrtka a piatka nutná. Zachraňuje životy a dokáže v nás navodiť pocit pokoja a zahĺbenia sa aspoň na chvíľku do nášho vnútra. Tí, ktorí nechápu zmysel bytia a zabúdajú na budúcnosť, sú osamelí, ale možno počas týchto mesiacov našli v sebe kúsok morálnych štruktúr. Bol nám dopriaty čas na filozofovanie, rozmýšľanie nad dôvodmi, prečo sa to dialo a čo je vlastne ich prioritou...
Súťaž TRENDU už má víťaza, napísal esej o daňových rajoch
Taktiež sme sa všetci mohli zamyslieť nad našimi plytkými uponáhľanými malichernosťami. Sú dennodenne otvorené prevádzky naozaj nutné? Sme skutočne až takí nenažratí, že si nedokážeme kúpiť chlieb v sobotu večer, ale musíme ho mať až v nedeľu ráno?
Poučenie, na ktoré možno zabudneme
Keď Covid začal ustupovať, vyvinuli vakcínu a ostatní hovorili, že už bude všetko len lepšie... chcela som tomu uveriť. Ľudia vo večerných správach videli, že naša súčasná situácia zabránila nadmerným výfukovým plynom, a tým zlepšila ovzdušie.
Tvrdo by som o tom uvažovala, či to nebolo práve to znamenie, ktoré by nám malo nielen zablikať, ale rovno rozsvietiť žiarovku nad našimi hlavami a niečo robiť aj s našou planétou, na ktorej žijeme, a nenechávať to „len na bláznoch- prehnaných ekológov“.
Korona nám mala nastaviť zrkadlo, nie pažbu. Mala ukázať, čo je cenné v našom živote, na čo zabúdame a čo si nevážime. Avšak mnohí v tom hľadali iba útrpné mesiace, zbytočné obete, nudu bez dovolenkových destinácií, zabitý čas, premárnený život...
Nespravodlivosti je vyše hlavy, prerastá do štrbín v múroch, kopí sa a následne vybuchne do nánosov lavíny. Buď sa ňou strhneme, začneme mrmlať alebo si niečo priaznivé odnesieme a poučíme sa. Je to len na ľudskej prostoduchej malichernosti či hlúposti.
Ak sa všetko deje z nejakého dôvodu, aj toto malo istý účinok na spoločnosť a zrejme ňou malo zatriasť a prebudiť nás. Posledné mesiace nás mali presvedčiť o tom, že aj plány sa môžu zvrhnúť a to, že žijeme v slobodnej krajine, neznamená, že máme stopercentný voľný priestor pohybu a konania.
Avšak myslíte si, že sa ľudstvo poučilo? Že si zobralo svoj trest k srdcu a rozhodlo sa konať inak, čestnejšie voči svetu okolo? Mŕtvy svet mal premýšľať a potom ožiť do nového života, no vracia sa k tomu starému, neupravenému a chaotickému. Bohužiaľ, naša nádej bola márna, ľudstvo sa nikdy nepoučí z chýb, čo napáchalo. Je to podobný prípad, akoby ste povedali rodenému väzňovi, že už nemá kradnúť, aj keď je to jeho jediná činnosť, ktorú ovláda.
Hoci sa už pohybujeme slobodne po verejných priestranstvách, naše obytné domy už nie sú súkromnými celami, no necítite okolo krku slučku, ktorá sa pomaličky, postupne a po milimetroch sťahuje? Aj keď jedného dňa definitívne odhodíme masky z tvárí na okraj riek, vzduch nám do pľúc bude putovať ťažšie, než doposiaľ. Na lesy, ktoré sme si konečne počas toho času začali vážiť, všetci zabudnú a nebudú pre nás znamenať jediný únik pre radosť.
Veci nie sú ako predtým
Ekonomika sa momentálne postupne rozbieha, turizmus tiež začína bohato kvitnúť... vyšli sme zo svojich ulít užívať si život, o ktorom si myslíme, že sme boli ukrátení. Na akési bolestné mesiace sa snažíme zabudnúť, stretávame sa s priateľmi v kaviarňach, plánujeme veľké výlety po Európe, keď raz budeme zaočkovaní, ale...necítime sa predsa len inak? Tak stratene a žalostne?
Covid zmenil svet od základov, zobral ho do rúk a prekrútil ho o stoosemdesiat stupňov. Mnohí z nás by pred pár rokmi nikdy nepovedali, že sa námet na triler môže stať globálnou skutočnosťou a že naozajstné maniere ľudstva ešte existujú. Každopádne, zobral si svoj podiel, my sme boli o náš ukrátení, ale v podstate naozaj záleží len na pohľade... tak ako minca má dve strany, tak aj táto skutočnosť bola pre nás výhrou i prehrou. Avšak Zem sa točí ďalej, rieka tečie, blesky hrmia a človek ostáva človekom.
Veronika Chomová
Katolícka spojená škola sv. Mikuláša, Prešov
(Text je redakčne krátený)
