Boj o konsolidáciu: Ktoré činnosti zvládne lepšie samospráva a kde štát netreba vôbec

Chodíte na najbližšiu autobusovú zastávku v strese, lebo vo vašej obci chýba chodník? Mení sa rodinný výlet na bicykli na adrenalínový šport, keďže pre absentujúcu cyklotrasu musíte ísť cez nebezpečnú „S“ zákrutu na ceste s autami? Expremiér Igor Matovič to ako problém nevidí.

Ako povedal v rozhovore pre Postoj: „Radšej nech sa tri – štyri chodníčky neurobia, aby sa starosta mohol ukazovať, aký je cukrový pred svojimi voličmi, ale nech to majú rodiny v peňaženke“.

Rafinované riešenie

Otázka smerovala k následkom zvýšeného daňového bonusu a šéf Obyčajných dokázal svojim arogantným prístupom znegovať vlastný zaujímavý nápad. Riešenie, keď ľuďom ostane viac z výplaty a zníži sa miera prerozdelenia a teda aj moc úradníkov, je veľmi sympatické. Problém ale je, že I. Matovič sa rozhodol zvýšeným daňovým bonusom zapáčiť voličom, no zároveň si vo svojich rukách ponechal silný štát.

Aj sám to v rovnakom rozhovore priznal: „My sme to asi urobili dosť rafinovane“, povedal doslova. Spresnil, že považuje za správne zobrať časť peňazí samosprávam, ak ich príjmy rastú. Daň z príjmov fyzických osôb síce vyberá Finančná správa, ale automaticky ich preposiela župám, mestám a obciam. Boli to teda peniaze, o ktorých využití by I. Matovič z pozície premiéra či ministra financií aj tak nerozhodoval. V duchu slovenských tradícií teda so šetrením začal od iných. Pritom mal z pozície šéfa OĽaNO pod palcom celé Slovensko, teda až na samosprávy, ktoré obmedzil.

Keby chcel trnavský influencer skutočnú reformu, bolo by korektnejšie, keby peniaze našiel v prebujnenej štátnej správe, napríklad rušením ministerstiev, úradov, či osekávaním zamestnanosti. Oslabovanie samospráv však za takýto krok len sotva možno považovať. Aj teraz počas povodní je zrejmé, že práve starostovia a primátori najlepšie poznajú lokálne problémy a nerozhodujú od zeleného stola. Navyše sú pod lepšou kontrolou ľudí, ktorí ich denne stretávajú na ulici.

Ak sa má Slovensko posunúť, potrebuje decentralizáciu, ktorá umožní riešenie problémov na mieste. Nie drahé celoplošné opatrenia s pochybným efektom. I. Matovič svojou históriou vládnutia ukazuje, aké nebezpečné je nechať moc v rukách jedného človeka, ktorý s „kalkulačkou v mobile“ poúča vedcov a určuje ľuďom ešte aj to, kedy majú nakupovať.

Varovanie z Fekišoviec

Určite sa nedá povedať, že každá samospráva je efektívnejšia a príčetnejšia ako vláda. Tragikomických príbehov podobných Fekišovciam by sa dalo nájsť určite viacero. Malá obec na východe sa zviditeľnila záznamom z miestneho zastupiteľstva, ktoré pripomínalo skôr paródiu na samosprávu. To je však dôkaz priveľkej rozdrobenosti, keď v najmenších obciach chýba záujem o veci verejné.

Ďalšou dôležitou témou je súperenie väčších miest a neďalekých obcí o trvalý pobyt a podielové dane. Samospráva potrebuje rozsiahlu reformu, aj samotní primátori a starostovia si to uvedomujú. Ale osekanie príjmov a znevažovanie ich práce rozhodne nie je dobrým začiatkom potrebných zmien.

Objektívne treba povedať, že šéf Obyčajných ľudí nie je jediný, kto má samosprávy za druhoradé. Nová vláda síce organizuje výjazdové rokovania, no okrem seba spravidla donesie pár tisíc eur cez jednorazovú pomoc, systémové opatrenia však dlhodobo odkladá.

Zdanlivý náznak zmeny naznačila čerstvá tlačová správa strany Hlas: „Košice sú v zajatí byrokracie a doplácajú na to ľudia“. Bola to reakcia na stav, že metropola východu má 22 mestských častí, deväť z nich má menej ako tri tisíc obyvateľov. Takýto stav však trvá dlhodobo. Platil aj v čase, keď bol primátorom súčasný podpredseda Hlasu Richard Raši. Práve Košice sú príkladom dlhodobo zanedbávaných reforiem.

Teraz je na čele Košíc „opozičný“ primátor a tak poslanec Hlasu Igor Šimko spoločne s poslancom Smeru Andrejom Sitkárom varujú, že ak sa situáciou nebude zaoberať vedenie mesta, sú pripravení situáciu riešiť zmenou zákona. Odvolávajú sa pritom na hlasy, že niektoré mestské časti zvažujú odtrhnutie. To však nie je také jednoduché. Navyše, samotné mesto už problém rieši.

Lacnejšie služby

Je jasné, že ekonomický prínos je v zlučovaní a nie rozdeľovaní obcí, tak, aby menej peňazí išlo na chod obecných úradov a viac na služby ľuďom. Parlament by mohol byť užitočný, no nie tým, že si vylosuje jeden problém, ale tým, že ponúkne zastrešujúce riešenie.

Rozumná regionálna reforma dokáže ušetriť dokonca na dvakrát. Rozhodovanie zdola by bolo efektívnejšie namiesto drahých celoplošných opatrení. Samosprávy sa nestarajú iba o chodníčky, ako si nesprávne myslí I. Matovič. V kompetencii majú škôlky, školy, sociálne zariadenia a aj hromadnú dopravu.

Doplácajú však na absurdný model financovania, keďže sú financované najmä z dane z príjmu fyzických osôb. Celkové zaťaženie práce je mimoriadne vysoké, no jeho znižovanie dnes znamená oslabovanie decentralizácie, keďže zasiahne iba samosprávy, nie centrálnu vládu. Preto je potrebné zásadne prekopať finančné toky v štáte.

Dôležitým impulzom mohla byť avizovaná konsolidácia. Stačilo, aby centrálna vláda začala s regiónmi diskusiu o tom, koľko stoja služby pre občanov a ktoré z nich by dokázali efektívnejšie zabezpečiť samosprávy. A do tretice aj to, ktoré služby zvládne lepšie komerčný sektor a nie je ich potrebné financovať z daní. Práve tu je priestor, ako ponechať ľuďom väčší „cash“ z ich vlastných peňazí a väčšiu slobodu v rozhodovaní.

Práve takáto debata však nie je na programe dňa. Znamenala by totiž oslabenie centrálnej vlády. A to je myšlienka, ktorá sa rovnako ako Igorovi Matovičovi nepáči ani Robertovi Ficovi. Obaja si síce zo škôlky nezapamätali, že sa treba podeliť, ale pasáž o vedúcej úlohe strany v životoch ľudí sa v škole naučili výborne.