Po atentáte na premiéra hrozí namiesto sebareflexie tebareflexia

Bolo by pomerne jednoduché nájsť ukážkové video, v ktorom konkrétny politik podnecuje nenávisť voči oponentom. Omnoho prácnejšie už bude zosumarizovať všetky takéto videá zo sociálnych sietí a mítingov. Našlo by sa ich rozhodne veľa na oboch stranách politického spektra. Verbálne útoky na oponentov bolo počuť počas protestov pred Bonaparte a po zmene vlády pri protestoch voči pandemickým opatreniam či obrannej zmluve.

Špeciálnu psychologickú analýzu by si zaslúžili nadšené tváre politikov z pódií, ktorí pochopili, aké relatívne jednoduché je stimulovať nenávisť v spriaznenom dave. Neprináša to však len politické body, ale aj projektily. Presvedčili sme sa o tom po vraždení na Zámockej ulici a najnovšie aj po útoku v Handlovej, keď sa obeťou stal samotný premiér. Fakt, že páchateľ mal legálnu zbraň, len smutne podčiarkuje, že bezpečný sa nemôže cítiť nikto. Hádky o tom, koho diel zodpovednosti je väčší, však neprinesie riešenie, iba ho ešte viac oddiali. Aj preto sa v tomto komentári neobjaví žiadne konkrétne meno.

Z ekonomického pohľadu je politika jedna zo služieb, ktoré aktéri predávajú na trhu prostredníctvom emócií. Najlepšie to vždy zvládali populisti, no k pocitu istoty vďaka sociálnym opatreniam začali čoraz viac pridávať strašenie oponentom, či dokonca jeho znevažovanie. Takzvaný „whataboutismus“, ako bežný argumentačný faul, je jednoduchšou a aj účinnejšou odpoveďou na vecné výhrady. No v konečnom dôsledku ešte viac rozdeľuje.

Snaha o politické body

Hovoriť o nedávnom atentáte ako o prekročení poslednej čiary je nepresné. Povestnú čiaru Slovensko prekročilo už skôr, atentát levického dôchodcu len ukázal reálny stav aj tým, ktorí ho doteraz nechceli vidieť. Povedané vojenskou terminológiou, Slovensko je kdesi v mínovom poli a tam platí, že každý pohyb musí premyslený a opatrný, po chybe už totiž nepríde druhá šanca.

Ak napriek tomu bývalá poslankyňa, ktorá sa hrdila tým, že fyzicky napadla svoju kolegyňu, dnes tvrdí, že za všetko sú zodpovední tí druhí, smutne to dokazuje, že nič nepochopila. A nemusí byť jediná. V prvom rade sú to práve politici, ktorí si potrebujú uvedomiť, že je nevyhnutné zmeniť prístup. Netreba sa falošne objímať, no inak treba zmeniť takmer všetko.

Dnes vidíme, že sú politici, ktorí to už pochopili a hľadajú nový model fungovania. No stále je tu skupina, ktorá cynicky či z potreby pomsty dúfa, že tragédiu premení na politické body. A k tomu verí, že liekom na nenávisť v spoločnosti je iba posilnená ochranka. Je absurdné, ak strany súťažia o to, kto má (na rozdiel od konkurencie) lepší recept na upokojenie situácie a čo musia urobiť oponenti, aby sa mohlo začať rokovať. Po vyprchaní úvodného šoku je reálna obava, že namiesto potrebnej sebareflexie nastane v spoločnosti tebareflexia, teda ukazovanie prstom na druhých. Mentálneho stredoveku sa nezbavíme, kým sa budú populistickí alchymisti snažiť premeniť olovené guľky na vlastný zlatý trón.