Argentínčan Javier Milei, prezident krajiny, ktorá deväťkrát skrachovala, prišiel do Prahy, aby na Žofíne radil Česku, ako sa popasovať s neefektívnym štátom. A Česi, jeden z najlepšie hospodáriacich národov Európy, s jedným z najnižších dlhov a s dlhodobo stabilnou menou, si od Mileia nechali kázať. Od Argentínčana, ktorý v predvolebnej kampani uprostred davu v Buenos Aires vytiahol motorovú pílu, aby demonštroval, ako „prečistí" neefektívny štát.

Tasiť na námestí motorovú pílu a hroziť „presekaním" viacerých ministerstiev, to by neprešlo ani Václavovi Klausovi začiatkom 90. rokov, vtedajšej spoločenskej eufórii z návratu trhovej ekonomiky. A hľa: „mäsiar" Milei vo vypredanom žofínskom sále žne ovácie v stoji a niektorí mu tu už takmer stavajú pomník. Pritom Klaus - teda jeho činy a voľnotrhová rétorika z 90. rokov - predstavuje slabý odvar dnešného Mileia.

Napriek tomu je dnes Klaus často zatracovaný, rovnako ako celé deväťdesiate roky. Zatiaľ čo Mileiovi nadšene tlieskajú tí istí ľudia, ktorí Klausa za 90. roky hania. A to si Milei na rozdiel od Klausa žiadne hmatateľné úspechy typu zvládnutej liberalizácie trhu alebo hladkého rozdelenia federácie pripísať nemôže. Pochopiteľne aj preto, že je vo funkcii krátko.

Ak ľudia, ktorí na Žofíne Mileiovi aplaudovali, myslia ovácie úprimne, v tuzemských voľbách museli dať hlas napríklad Motoristom. Rozhodne nie niektorému z prounijných zoskupení, ba ani koalícii SPOLU nie, pretože EÚ je priamo antitézou toho, čo Milei hlása. On by chcel aj únijné štruktúry rezať motorovou pílou, nie ich upevňovať.

Motorová píla na prečistenie štátu by však v Česku neprešla ani Motoristom. Filip Turek je proti Mileiovi. Čím nie je povedané, že Milei nemá v rade vecí pravdu. Jeho snahy o malý štát, o zníženie dlhu a vyzdvihovanie úlohy podnikateľa sú správne a je dobré, že ich nositeľ sa objavuje na prvotriednych svetových scénach, ako je Davos alebo summit G7. Lenže musí ešte dokázať, že svoje slová myslí vážne a vie ich premeniť na skutky.

To však nie je jediný dôvod, prečo bol žofínsky potlesk preňho zatiaľ nepatričný. Tým druhým je, že ak mal byť potlesk mienený vážne, aplaudujúce české elity sa súčasne nesmú uškľabovať nad deväťdesiatkovým Klausom alebo súčasným Turkom. Pretože, ak sa uškľabujú, uškľabujú sa v skutočnosti aj Mileiovi. Potom mu ale na Žofíne tlieskali nie ako politikovi, ale len ako showmanovi.

V skutočnosti si v takom prípade žiadneho českého Mileia neprajú a chcú pokračovať v zaužívanom.

Česko pritom potrebuje Mileia, ale „českého Mileia". Nemusí hneď vytiahnuť motorovú pílu, ale musí byť autenticky protrhový, rozhodný, rázny, ekonomicky znalý a politicky zdatný, odhodlaný postaviť sa zväzujúcim reguláciám na domácej pôde aj v Bruseli.

Niekto taký snáď raz bude môcť v Česku získať úprimný potlesk a nakoniec aj postaviť ten pomník. Ak mu teda české elity dovolia vyrásť.

Lukáš Kovanda
Český ekonóm a autor ekonomickej literatúry je hlavný ekonóm Trinity Bank. V rokoch 2020 až 2022 bol členom českej národohospodárskej rady vlády. Pôsobí aj ako sociálno-ekonomický analytik v Organizácii Spojených národov (OSN). Analyzuje a komentuje makroekonomické otázky, investície a nové fenomény, akými sú zdieľaná ekonomika, kryptomeny a fintech. Sleduje vývoj geopolitickej a ekonomickej situácie vo svete a v Českej republike.
Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora