Američania nám Rusko zvolili za nepriateľa. Nepriateľ voľbu prijal

Keď v roku 1985 skončila éra sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov vo funkcii generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, do tejto funkcie bol zvolený päťdesiatnik Michail Gorbačov. S priateľom Pavlom Minárikom sme si vtedy hovorili: tohto budeme mať na krku dvadsať rokov. Ale nebolo to tak.

Po roku sa začali diať v Sovietskom zväze veci, o akých sa nám nesnívalo. Začala sa Gorbačovova perestrojka. Rok, dva sme boli podozrievaví, veď sme si pamätali reformy, ktoré v konečnom dôsledku napokon všetko to komunistické zakonzervovali. Ale potom sme pochopili. Toto smeruje ku koncu komunizmu.

Súčasťou perestrojky bola glasnosť, ktorej obsahom bolo celkom obyčajné hovorenie pravdy o sedemdesiatych rokoch sovietskeho komunizmu. O väznení a likvidácii miliónov ľudí. Koncom 80. rokov som sledoval na rakúskej televízii ORF diskusnú reláciu Club 2, témou boli americko-sovietske vzťahy. Americký novinár povedal, že Sovieti už nemôžu Ronaldovi Reaganovi vyčítať, že v roku 1983 označil Sovietsky zväz za ríšu zla, lebo teraz stačí čítať, čo píšu už slobodní sovietski novinári v sovietskych médiách o sovietskej histórii, a každý vie, že Reagan mal pravdu.

Komunisti v sovietskych satelitoch mali pocit, že prišla zrada. Zo strany, odkiaľ to nikto nepredpokladal. Zo srdca svetového komunizmu. Z Kremľa.

Urobíme vám hroznú vec. Zbavíme vás nepriateľa

Človekom perestrojky bol i akademik Georgij Arbatov, člen Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, riaditeľ Ústavu pre výskum USA a Kanady v Sovietskej akadémii vied, ktorý vďaka dobrej angličtine v osemdesiatych rokoch vystupoval aj v amerických médiách. Známym sa stal jeho bonmot, ktorý Američanom adresoval v roku 1988: „Urobíme vám strašnú vec. Pripravíme vás o nepriateľa. Nebudete ho mať, lebo my ním nebudeme.“

Arbatov trochu vážne, trochu ironicky pokračoval: „Je to historické, je to ľudské, že potrebujete nepriateľa. (…) Toľko sa vybudovalo z tejto úlohy nepriateľa. Vaša zahraničná politika, podstatná časť vašej ekonomiky, dokonca aj vaše predstavy o vašej krajine. Ak chcete mať skutočne dobrú ríšu, musíte mať aj jednu skutočne zlú ríšu.“ Posledná veta bola narážkou na Reaganov výrok o ríši zla.

A nepriateľstvo medzi USA a Sovietmi skutočne mizlo. Arbatov zomrel v roku 2010. K jeho bonmotu o zbavení nepriateľa sa ešte vrátime.

Gorbačov v Bratislave

V apríli 1987 navštívil Gorbačov Bratislavu. Návštevu charakterizovali typické komunistické kulisy, prítomnosť komunistických symbolov, ulice, po ktorých šla kolóna áut, boli lemované mávajúcimi, vítajúcimi Bratislavčanmi, ktorí tam boli nakomandovaní zo závodov a škôl. Čosi také sme zažili v minulosti už veľakrát.

Ale tentoraz to bolo predsa len iné. Na Gorbačova sa šli pozrieť i ľudia, ktorí by inak neprišli. Napríklad ja, a bolo nás tam takých mnoho. Námestie SNP bolo plné.

Vzťah nás – antikomunistov – ku Gorbačovovi bol rozporuplný. Veď to je šéf sovietskych komunistov, hovorili sme, akoby sme mu mohli veriť? Na druhej strane sme cítili, že toto je zmena, ktorá otriasa základmi komunizmu. A tú zmenu rozbiehal sovietsky a ruský komunista.

Nevedel, že tá zmena komunizmus napokon pochová. To, čomu však určite veril, bolo, že ľudia vrátane neho, už nechcú žiť v doterajšej miere neslobody a v atmosfére rozdeleného sveta. A on, ruský komunista, veril, že so Západom sa dohodne.

Viac ako dve desaťročia spolupráce

Do Gorbačovovej perestrojky som po celý svoj život nepoznal iný vzťah medzi Sovietskym zväzom a Amerikou ako konflikt. Sovieti v každej otázke povedali opak toho, čo hovorila Amerika.

A zrazu sa všetko zmenilo. Komunistami démonizovaný prezident Ronald Reagan priateľsky diskutoval s ruskými občanmi na moskovských uliciach. V satelitných krajinách Sovietskeho zväzu padol komunizmus, Gorbačov povedal, je to vaša vec, nebudeme zasahovať. Nemci sa chceli zjednotiť? Gorbačov povedal: V poriadku. Problém s tým mali François Mitterrand a Margaret Thatcherová.

Rozpustila sa Varšavská zmluva, vojenský nástroj sovietskeho tábora a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ekonomický nástroj. Václav Havel v americkom Kongrese hovoril, že americkí vojaci sa budú môcť vrátiť z Európy domov ku svojim mamičkám. Gorbačov vyjadril ľútosť nad inváziou armád Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968.

V roku 1991 chceli Američania vyhnať Saddáma Husajna z okupovaného Kuvajtu, Gorbačov súhlasil.

V tom istom roku ruský prezident Jeľcin potlačil pokus o puč skalných komunistov proti Gorbačovovi a potom spolu s Bielorusom Šuškevičom a Ukrajincom Kravčukom rozpustili Sovietsky zväz.

Ruský prezident Jeľcin bol už dlho a ešte radikálnejším reformátorom ako Gorbačov. Zakázal komunistickú stranu, zrušil finančnú pomoc komunistickej Kube. Niekdajší prezident Richard Nixon označil Jeľcina za najprozápadnejšieho vládcu Ruska v dejinách. S prezidentom Clintonom udržiaval Jeľcin srdečný vzťah. Clinton bol pre Jeľcina „Bill“. Boris Jeľcin odsúdil tiež inváziu Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 ako „agresiu, útok na zvrchovaný samostatný štát“.

Putin iný ako Gorbačov a Jeľcin?

No ale Putin všetko zmenil, povedia niektorí. Áno, Putin bol iný. Veď aj zdedil Rusko v oveľa horšom stave ako Gorbačov a Jeľcin. Ale spočiatku veľmi dlho v zahraničnej politike nebol iný ako oni. Iný bol len v domácej politike, kde postupne zavádzal autoritatívnejší systém a bránil vzniku autentickej opozície.

Ako začínajúci prezident predniesol v roku 2001 v nemeckom Bundestagu prejav plný priateľstva a ponuky k spolupráci. V tom istom roku Putinovo Rusko prejavilo solidaritu voči Amerike po útokoch na New York a Washington 11. septembra. Podporilo americkú inváziu do Afganistanu. Americká armáda mohla zásobovať svoje jednotky v Afganistane cez ruské železnice a letiská. Až do roku 2015.

Pri návšteve Prahy v roku 2006 sa Putin v otázke invázie do Československa prihlásil k stanovisku Borisa Jeľcina a uznal „morálnu zodpovednosť Ruska za ňu“. Putin sa zaujímal o možné členstvo Ruska v NATO. Prezident Putin mal dobré a priateľské kontakty so západnými politikmi, v roku 2005 sa v Bratislave konal summit Putina s Bushom. Putin bol už v druhom volebnom období. Nič nenasvedčovalo tomu, v akom stave budú vzťahy Západu a Ruska v roku 2022.  

Medziobdobie prichádzajúcich mračien

Mračná začali do vzťahov prichádzať od roku 1999, ešte za Jeľcina, kedy lietadlá NATO bombardovali Juhosláviu, de facto Srbsko, ktoré bolo historickým spojencom Ruska. V roku 2003, to už bolo za Putina, Rusko spochybnilo rozumnosť invázie do Iraku. Stále však Rusko používalo mierny jazyk.

Od roku 1999 bežalo rozširovanie NATO, najprv vo formáte 1999, potom vo formáte 2004, ale Putin sa stále snažil o politické gestá potvrdzujúce jeho záujem o priateľstvo a spoluprácu so Západom.

Keď Putin kľačal v Katyni