S každým dňom ruskej invázie na Ukrajinu pribúdajú nielen početné emotívne príbehy, ale aj rôzne scenáre potenciálneho vývoja na vojenskom a diplomatickom fronte. Dnes už nie je žiadnym tajomstvom, že hlavnou prioritou Moskvy bolo expresné obsadenie Kyjeva a vyvolanie inštitucionálnej anarchie na najvyšších poschodiach vedenia štátu.
To sa však nestalo a ukrajinská administratíva nielen že udržala kontrolu nad krízovou situáciou, ale si aj úspešne získala rešpekt v očiach občanov a medzinárodnej komunity. Tvrdý sankčný režim a dodávky vojenskej techniky zo zahraničia zase vytvorili značné prekážky pre ďalšie ruské vojnové úsilie.
Aj keď udalosti posledných dní priniesli veľa pozitívnych správ, unášanie sa na vlne typického pre dobu aktivistického pátosu, môže prinášať skreslený obraz konfliktu. Kým v Európe sú v móde modro-žlté vlajky, ľudové vyšivky, jazykový revizionizmus (ukrajinská zmrzlina, ukrajinské pirohy) a masové poklesky politikov, na východ od našich hraníc sa bojuje o prežitie nezávislej štátnosti a práva na sebaurčenie.
Ukrajina rozhodne netrpí deficitom oligarchov, ktorí si radšej sadnú za stôl s kleptokratickým Ruskom, ako by riskovali svoj spoločenský status a miliardové majetky
Kolaboračné úsilie
Nad Kyjevom totiž číha nebezpečná hrozba. Moskovské frázy o demilitarizácii a denacifikácii Ukrajiny nie sú ničím iným, ako len zámienkou pre elimináciu súčasnej vládnej garnitúry a vytvorenie bábkového režimu.
Uvedené obavy len naberajú na sile v súvislosti s informáciou, že v Minsku sa údajne nachádza bývalý ukrajinský prezident Viktor Janukovyč. Podľa portálu Ukrajinská pravda je jedným z možných scenárov návrat exprezidenta odsúdeného za vlastizradu a jeho dosadenie na čelo spriateleného s Moskvou kolaboračného útvaru.
Realizácia tohto scenára však naráža na viacero prekážok. Prvou a najvýznamnejšou je verejná mienka, respektíve jasný nesúhlas ukrajinskej verejnosti voči ruskej agresií. Druhou je silná autorita a vysoká popularita prezidenta Volodymyra Zelenského a jeho tímu. Kolaboračným snahám nepomáha ani fakt, že Kyjev má ďaleko k tomu, aby sa nachádzal v ruských rukách.
Ako by mal takýto útvar vzniknúť a prežiť nevyhnutnú konfrontáciu s nespokojným obyvateľstvom? To presne nevieme, ale môžeme vysloviť jednu hypotézu. S Ukrajinou dnes predsa susedí štát, ktorého režim je vrcholne nepopulárny a jeho existencia je plne závislá od vôle Kremľa. Práve bieloruský režim prezidenta Alexandra Lukašenka môže slúžiť ako príklad toho, čo by čakalo Ukrajincov pod politickým dohľadom Moskvy.
Gubernia s neľudskou tvárou
Alexander Lukašenko odjakživa patril k excentrickým autokratom. Na medzinárodnej scéne je prakticky izolovaný, čo mu však neprekáža posielať svetu rôzne výhražné odkazy. Povesť posledného diktátora Európy s viac než 27-ročnou praxou sa len prehĺbila v dôsledku prezidentských volieb v auguste roku 2020.
Práve vtedy sme boli svedkami zavŕšenia dlhoročného procesu transformácie Bieloruska z nezávislej krajiny na moskovskú guberniu. Nespokojnosť obyvateľstva so sfalšovanými výsledkami volieb priviedla k masovým protestom, ktoré vyvolali reakciu režimu v podobe zatknutia a odsúdenia viacerých opozičných lídrov, novinárov a stoviek bežných občanov.
Zvyšok demokratickej opozície na čele s prezidentskou kandidátkou Svetlanou Cichanovskou bol vtedy nútený odísť do exilu.
Moskovskí hodnostári majú s udržiavaním nepopulárnych režimov väčšie skúsenosti ako hociktorá z krajín Európy
Kým Bielorusko čelilo obrovskej politickej kríze, pomocnú ruku Lukašenkovmu režimu podalo Rusko. Práve rázny zásah Kremľa v podobe zaslania ruských silovikov, lojálnych novinových štábov a diplomatickej podpory, zabránil pádu posledného diktátora kontinentu. Bielorusko však za tento zásah zaplatilo vysokú cenu – prišlo o posledné zvyšky suverenity.
Dovtedy bolo pravidlom, že Minsk bol blízkym spojencom Moskvy, ale hocijaké pokusy o integráciu týchto dvoch krajín boli blokované diplomatickým lavírovaním s krajinami Západu. Dialóg medzi Bieloruskom a Európou umožňoval získavať zásadné ústupky zo strany Moskvy, napríklad v podobe lacnej ropy pre bieloruské rafinérie.
Udalosti z augusta roku 2020 však zbavili európskych lídrov aj tých posledných ilúzii o možnej demokratizácii Lukašenkovho Bieloruska a manévrovací priestor v rokovaniach s Moskvou prakticky prestal existovať.
Agresor číslo dva
Bielorusko sa postupne vzdalo všetkých zábran, ktoré formálne bránili výkonu politickej vôle Moskvy. Alexander Lukašenko sa začal dištancovať od svojej striktne neutrálnej politiky k rusko-ukrajinskému konfliktu a Bielorusko sa od minulého štvrtku stalo zázemím pre inváziu ruských vojsk. Priame zapojenie bieloruskej armády do bojov na Ukrajine je podľa všetkých dostupných informácii len otázkou času.
Rovnako závažnú zmenu priniesli výsledky pondelňajšieho ústavného referenda, ktoré okrem iného skoncovalo so zakotvením bieloruskej neutrality v ústave a zrušilo bezjadrový status krajiny vyplývajúci z Lisabonského protokolu. Už nič nebráni tomu, aby na území Bieloruska boli umiestnené ruské jadrové zbrane.
Napriek tomu, že odpor bežných Ukrajincov voči Rusku je hrdinský, nemôžeme podceňovať schopnosti Moskvy
Existencia Lukašenkovho Bieloruska dnes stojí na systematickom potláčaní základných občianskych práv, vyhnaní väčšiny opozície a médií do zahraničného exilu, ekonomických subsídií z Moskvy a silnej prítomnosti ruských bezpečnostných zložiek. Revolučný duch z predminulého leta postupne zhasol a bol zastúpený postsovietskou apatiou a pocitom beznádeje.
História Bieloruska je pre nás lekciou a zároveň aj výstrahou pred tým, čo sa v najbližšej budúcnosti môže stať na východ od našich hraníc. Moskovskí hodnostári majú s udržiavaním nepopulárnych režimov väčšie skúsenosti ako hociktorá z krajín Európy. Tak ako kedysi držali v šachu celý Východný blok, v súčasnosti ovládajú celý rad separatistických republík s korunným klenotom v podobe Lukašenkovho režimu.
Napriek tomu, že odpor bežných Ukrajincov voči Rusku je hrdinský a vo svoje víťazstvo patrične veria, nemôžeme podceňovať schopnosti Moskvy.
Aj Čečensko dlhé roky tvrdo odolávalo Rusku, no na konci dňa sa aj tam našli vhodní kolaboranti. Netreba zabúdať, že Ukrajina rozhodne netrpí deficitom oligarchov, ktorí si radšej sadnú za stôl s kleptokratickým Ruskom, ako by riskovali svoj spoločenský status a miliardové majetky.
Ďalšie dôležité správy o ukrajinskom konflikte
