Ako Holandsko v Bruseli slovenské záujmy hájilo: Fond obnovy, ktorý obnovil staré podozrenia

Európski lídri od Lisabonu až po Helsinki chceli po štvordňovom bruselskom samite odkázať svetu megalomanskými vyhláseniami a statusmi, že Európa je naďalej silná a schopná reagovať na najväčšiu krízu 21. storočia. Rokovania však ukázali mnohé slabosti a nedokonalosti záchranného balíka.

Tvrdé a napínavé rokovania v bruselských kuloároch zdôraznili nielen fundamentálne rozdiely na osiach sever-juh a východ-západ, ale aj zúfalosť európskych inštitúcii. Narastajúci euroskepticizmus a pocit zrady zo strany EÚ u obyvateľov Talianska, Španielska a Grécka sa stali predmetom polemík v najlepšom možnom okamihu pre južanských lídrov.

Frustrovaný a zadlžený juh

Hlavným predmetom a príčinou rokovaní o fonde obnovy bola otázka pomoci pre koronakrízou poškodené ekonomiky. Nebolo prekvapením, že medzi krajinami, ktoré najviac požadovali a tlačili na finančný stimul, boli najmä Taliansko a Španielsko.

Giuseppe Conte a Pedro Sánchez mohli začať svoje ťaženie za európskymi miliardami a zadlžení budúcich generácií.

Veľmi reštriktívne epidemiologické opatrenia, ktoré v praxi zastavili život v celej krajine vrátane životne dôležitého cestovného ruchu, nechali vládne kabinety na tenkom ľade. Zároveň Taliansko, aj Španielsko boli nútené siahnuť hlboko do vreciek a požičať si desiatky miliárd eur, aby zachránili krajinu pred úplným kolapsom.

Paradoxne, práve pesimistické nálady verejnosti sa ukázali byť esom v rukáve silno ľavicových a fiškálne nezodpovedných vlád Talianska a Španielska. Vďaka obrazu dvojmesačného lockdownu, krachujúceho cestovného ruchu, frustrovaného obyvateľstva a vlne obrovského zadlženia, Giuseppe Conte a Pedro Sánchez mohli začať svoje ťaženie za európskymi miliardami a zadlžení budúcich generácií.

Nový plán, starý motor

Husársky kúsok s názvom „EÚ ďalšej generácie“ by pravdepodobne prešiel do dejín len ako megalomanský návrh, keby nedostal podporu od hlavného motora európskej politiky – osi Paríž-Berlín. Práve duo Merkelová-Macron koncom mája nečakane navrhlo program nenávratných grantov v celkovej výške 500 miliárd eur.

V prípade francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý už dlhšiu dobu presadzoval myšlienku fiškálnej a dlhovej únie (s cieľom rozložiť gigantický francúzsky dlh), to nebolo žiadnym prekvapením. Prekvapivá však bola pozícia nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá od čias gréckej finančnej krízy otočila svoje stanovisko o 180 stupňov.

„Európa ďalšej generácie“ môže veľmi ľahko stroskotať na nedostatku dobrej vôle a populizme politických elít.

Motivácia kancelárky spojená s radikálnou zmenou politického kurzu od fiškálnej zodpovednosti a presadzovania reforiem smerom k veľkému uvoľňovaniu prostriedkov ostáva predmetom mnohých špekulácii. Niektorí za obratom Nemecka vidia silu a rozsah koronakrízy, iní v tom vidia pragmatický a vykalkulovaný ekonomický záujem o udržanie trhov naviazaných na Nemecko.

Veľký plán „Európy ďalšej generácie“ však môže veľmi ľahko stroskotať na najjednoduchšom ľudskom faktore – nedostatku dobrej vôle a populizme politických elít.

Pragmatickí „frugalisti“

Práve v otázke fiškálnej zodpovednosti a reforiem vošli na rozpočtové bojisko krajiny tzv. „šetrnej štvorky“ – Rakúsko, Holandsko, Dánsko a Švédsko. Ich vyhlásenia a návrhy sa nestretli s vrúcnou reakciou zvyšku Únie. Zatiaľ čo celoeurópskym trendom bola solidarita a väčšia integrácia, títo tzv. „„frugalisti“ (frugal = šetrný) pripomínali, že spolu s veľkými peniazmi prichádza aj veľká zodpovednosť a potreba reforiem.

Samozrejme, stanovisko frugalistov, ktorí chceli podporu alokovať hlavne pomocou lacných úverov namiesto nevratných grantov, bolo motivované politickými a ekonomickými záujmami. Treba však podotknúť, že celý európsky projekt nie je spolkom altruistov, ale pragmatickou ekonomickou a politickou alianciou.

Napriek tomu, že námietky Holandska či Rakúska boli motivované ekonomickými dôvodmi a nevôľou ich občanov sponzorovať južné štáty, mnohé z nich mali reálne opodstatnenie.

Počas bruselského samitu šetrné štáty na čele s holandským premiérom Markom Ruttem neúspešne tlačili na vznik mechanizmu, ktorý by umožnil hociktorej členskej krajine vetovať príliv peňazí do inej krajiny v prípade podozrení z nesprávnej alokácie európskej pomoci.

Nevôľa k reformám

Práve kontrola alokácie zdrojov európskymi orgánmi bude kľúčová pre úspech fondu obnovy. V prípade dvoch najväčších recipientov, Talianska a Španielska, je téma prerozdelenia peňazí a implementácie systémových reforiem obrovským otáznikom.

Taliansko okrem obrovského zadlženia, korupcie a byrokracie musí čeliť aj nestabilnej politickej situácii. Vláda Giuseppeho Conteho avizovala uskutočnenie reforiem, ktoré odbyrokratizujú podnikateľský sektor a prečistia štátnu správu. Každý pokus o zmenu však bude musieť čeliť aj vnútorným, aj vonkajším tlakom a kritike.

Na jednej strane, samotná vládna koalícia v krajine je viac spojenectvom z prinútenia ako z presvedčenia. Samotný premiér pochádza z kruhov ľavicovo-populistického hnutia Piatich hviezd, ktorého hlavnou politickou agendou sú práve prosociálne reformy a vyššie verejné výdavky. V niektorých kruhoch sa dokonca objavili návrhy, aby sa za zdroje z fondu určeného na ekonomickú transformáciu postavil dlho vysnívaný most spájajúci Sicíliu s pevninou.

Na druhej strane, na každú chybu vlády alebo pokus o reformu a škrtanie v rozpočte bude číhať triumvirát talianskeho pravicového populizmu: Matteo Salvini, Giorgia Meloni a Silvio Berlusconi.

Situácia v Španielsku nevyzerá omnoho nádejnejšie. Tamojšia vládna koalícia je ešte viac diverzifikovaná a jej výraznou súčasťou je aj socialistické hnutie Podemos, ktoré sa neskrýva so svojimi plánmi univerzálneho príjmu pre každého občana a zvýšenia daňovej záťaže pre firmy a banky.

Obe vlády jednoducho nemajú prostriedky, politický kapitál ani vôľu na to, aby iniciovali proces reforiem, ktorý by mohol pozdvihnúť konkurencieschopnosť juhu na udržateľnú úroveň.

Trochu stratené Slovensko

Slovensko bez pochýb uspelo s obrovským objemom peňazí v podobe grantov a úverov, ktoré budeme môcť využiť v rámci záchranného balíčka a budúceho eurorozpočtu. Premiér Igor Matovič sa však viditeľne stratil v širšom spektre európskej politiky.

Jedinou prioritou Igora Matoviča bolo zabezpečiť čo najviac peňazí pre Slovenskú republiku. Avšak, spolu s ostatnými krajinami strednej Európy sa nachádzame vo veľmi špecifickom rozpoložení, vyžadujúcom konkrétny prístup.

Zle navrhnuté reformy, nezmyselné megainvestície do zbytočnej a nerentabilnej infraštruktúry alebo korupcia môžu pre Slovensko znamenať viac neplechy ako úžitku

Na jednej strane je vízia dodatočných zdrojov na rozvoj, z ktorých Slovensko viac dostáva ako dáva, veľmi lákavá. Zoznam potrebných reforiem je veľmi dlhý, zoznam potrebných investícii dokonca ešte dlhší. Pokiaľ táto a budúce vlády budú s týmito zdrojmi správne hospodáriť, Slovensko určite z toho vyťaží.

Na druhej strane však treba pamätať, že to, čo sa raz požičalo, treba aj vrátiť. Hrozieb je tu omnoho viac. Zle navrhnuté reformy, nezmyselné megainvestície do zbytočnej a nerentabilnej infraštruktúry alebo korupcia môžu pre Slovensko znamenať viac neplechy ako úžitku.

Netreba však zabúdať ani na to, že sme umožnili fiškálne nestabilným krajinám ako Taliansko a Španielsko hospodáriť s obrovským objemom peňazí, za ktoré ručíme aj my. Bez dostatočnej kontroly alokácie zdrojov doma a v zahraničí sa „EÚ ďalšej generácie“ môže veľmi rýchlo zmeniť na dlhy ďalšej generácie.