Ak má svet prežiť, je potrebné zastaviť ekonomický rast. Alebo nie?

Pred mesiacom sa v Bruseli konala konferencia „Beyond growth“. Organizovali ju ľavicoví poslanci s cieľom upozorniť na rastúce znepokojenie nad globálnymi ekologickými problémami a sociálnou nerovnosťou. Väčšina účastníkov konferencie bola názoru, že treba nájsť vhodnú hospodársku politiku na zníženie ekonomického rastu, ktorý presiahol hranice udržateľnosti.

Nadviazali na tradíciu obáv pochádzajúcu minimálne spred 50 rokov z čias Rímskeho klubu. Ten predpovedal, že vzhľadom na ekologické limity sa musí ľudstvo uskromniť na úrovni polovice amerického HDP na obyvateľa. O pol storočia neskôr sa ale populácia zdvojnásobila a HDP na hlavu zvýšilo štvornásobne. Ekologické výzvy pritom narástli exponenciálne a tak sa znova objavujú otázky, či nie je najvyšší čas začať rozmýšľať nad dobrovoľným znížením ekonomického rastu.

Či je nulový ekonomický rast dobrá myšlienka, stačí sa pozrieť na jeho následky v rôznych krajinách sveta. Napríklad v Taliansku sa ekonomický rast od roku 2007 zastavil. V Japonsku o čosi vzrástol, no omnoho menej, ako by ekonómovia aj politici chceli. Následky boli veľké – politické aj finančné.

Pre vlády a centrálne banky musia byť inflácia aj rast pozitívne. Ak nie sú, prichádzajú s masívnymi fiškálnymi a monetárnymi stimulmi, aby rast dotlačili do kladných hodnôt. Úrokové sadzby znížia na nulu a maximalizujú vládny dlh s jedným jediným cieľom – obnovou ekonomického rastu.

Dôvod, prečo to robia, je jednoduchý. V modernom svete je nulový ekonomický rast nemožný. Aby sa mohol uviesť do praxe, bolo by treba radikálne prekopať svetový finančný systém s netriviálnymi následkami.