125 dní novej nemeckej vlády: Kam vedie Olaf Scholz krajinu?

Prešlo 125 dní, odkedy v Berlíne vládne sociálny demokrat Olaf Scholz. Nastal čas, aby sme si dole v našej gubernii po­ve­da­li, či chce spolkový kan­ce­lár ústrednej európskej mocnosti Európu viesť – a ak áno, kam. Samozrejme, nízky nenápadný plešivec, ktorý bol pred po­li­ti­kou ad­vokátom špecializovaným na zákonník práce, nie je zďaleka fas­ci­nu­jú­cim predmetom debát, ako napríklad jeho francúzsky kolega Emmanuel Macron. Scholz nemá so svojou prezývkou Scholzomat pro­b­lém, vraj je na ňu dokonca hrdý. Nemci si po katastrofe s jed­ným cha­rizmatikom hor­no­rakúskeho pôvodu obľúbili úplne iný typ po­li­tika, su­chých vecných správ­cov vecí verejných. Takto ku spo­koj­nos­ti národa vládla 16 rokov Angela Merkelová – a Scholz sa v kam­pa­ni odporúčal ako jej prirodzený následník.

Medzi jeho dôverníkmi platí „Prvý Scholzov zákon“, ktorý znie: „Nik­dy sa neurazíme, nikdy nie sme hysterickí.“  A pestuje sa dru­há zá­sada, ktorú si kancelár požičal od britskej kráľovnej: Never com­p­lain, never explain. „Nikdy sa ne­sťažuj, nikdy ne­vy­svet­ľuj.“ Uplatnil to už nedávno, keď si najmenší koaličný partner, pravi­co­vo-liberálna FDP, vynútila zrušenie všetkých podstatných proti­pan­de­mických opatre­ní. Opatrenia už síce boli naprieč Európou zruše­né, lenže mediálny a politický mainstream Spolkovej republiky bol ešte inde. Rozhorčenie bolo obrovské, jeho SPD, Zelení, väč­šina opozičnej CDU/CSU, no najmä premiéri spolkových krajín proti uvoľneniu ostro pro­tes­to­va­li. Scholz si to veľké vykrikovanie bez vi­di­teľ­nej emócie vypočul. Povedal iba toľko: „Myslím, že na tom musíme ešte po­pra­co­vať.“ A prešiel na inú tému.

Olaf Scholz telefonuje pred začiatkom predstavenstva SPD po voľbách do krajinského parlamentu v nemeckej spolkovej krajine Sársko 28. marca 2022 v Berlíne. Foto: TASR/AP

Scholz je pracant. Je obávaný vyjednávač. Traduje sa, že príde do kaž­dého rokovania najlepšie pripravený, má všetky fakty a čísla v hlave a dokáže v situáciách, keď sa vyjednávania ocitli na mŕtvom bo­de, vytiahnuť ešte jeden rezervný variant kompromisu. Niektorí, čo ho spoznali, až mýtizujú vyjednávacie schopnosti Scholza. Ho­vo­ria, že Scholz vie svojho súpe­ra čítať a kontrolovať – bez to­ho, aby si to dotyčný vši­mol. Nie je veľmi dôležité, či nový ne­mec­ký kan­celár takými fenomenálnymi schopnosťami naozaj disponuje. Dô­le­ži­te je, že si sám verí. Veril napríklad, že si u vysoko in­te­li­gent­ného klamára zo starej školy KGB vyrokuje sve­tový mier.

Olaf Scholz bol posledným európskym štátnikom, ktorý si v snahe od­vrátiť vojnu sadol za najdlhší stôl Kremľa. To malo svoju logiku, v za­hraničnej politike ešte nebol veľmi doma a nejde nikam ne­pri­pra­vene. Bezdetný Scholzomat, ktorý si aj v tuhých časoch nájde čas na lektúru (v pandémii si stihol prečítať monografiu o maur­s­kej nadvláde v Španielsku), sa na Putina pripravil perfektne. Čí­tal jeho biografie, ponoril sa do ruskej a ukrajinskej histórie, poz­val si znalcov Ruska, rozprával s politológom Ivanom Krastevom, dlho telefonoval s predchodkyňou Merkelovou. Ro­kovania v Kremli trva­li štyri hodiny, čiastočne boli tlmočené, čiastočne sa viedli rov­no v nem­či­ne. Po­čas spia­toč­né­ho letu pôsobil Scholz neobvykle uvoľ­nene až veselo. Ve­ril, že uspel.

Veril, že s Putinom po­lo­žili možné zá­kla­dy na novú bez­pečnostnú architektúru Európy. O pár dní neskôr rozpútal Putin najrozsiahlejšiu európsku vojnu od druhej svetovej.

Ostrieľaný Scholz, ktorý posledné dve desaťročia strávil v Berlíne a v Hamburgu v špič­ko­vých pozíciách (prakticky nepretržite v exe­kutíve, opozícia sa mu očividne hnusí), ale nemalú časť Nem­cov v prvých mesiacoch svojho vládnutia zne­is­til. Mal vi­diteľné pro­blémy s vrastaním sa do novej úlohy, zdal sa byť neistý a mlčan­li­vý, občas sa vytratil na nie­koľko dní. Francúzsky pre­zi­dent Macron ho z hľa­dis­ka európskej po­litiky postavil do dru­hého radu. Scholz spo­čiatku tak veľmi ne­chcel nič pokaziť, že mu to vyčkávanie prischlo.

Túto metódu nemohol uplatňovať iba pri dvoch témach: mor a vojna. Pri covide sa už pred sťahovaním do kancelárskeho úradu (8. de­cem­bra) rozhodol, že jediné východisko z pandémie ve­die cez povinné očkovanie celého dospelého nemeckého obyvateľstva. Pri Putinovej voj­ne potreboval len tri dni, kým v Spolkovom sneme vyhlásil nič menšie než koniec 77-roč­nej doby holubičieho Nemecka. Bez toho, aby sa stratil vo voj­no­vom pátose alebo zbytočnej veľkohubosti, nazval 24. február Zei­ten­wende, „obratom času“. Všetko, čo ešte 23. feb­ruá­ra bolo zvlášť pre jeho čiastočne rusofilnú a pacifistickú SPD ta­bu, odrazu už neplatilo: Kancelár oznámil dodávky zbraní na Uk­ra­ji­nu, posilnenie doteraz málo obľúbenej organizácie NATO, stomiliardový špe­ciál­ny pro­g­ram vy­zbro­jo­vania a dodržiavanie dvojpercentného cieľa výdavkov na obranu.

Dalo by sa to zhrnúť tak, že automat reagoval ako automat – na veľkú zmenu veľkou zmenou. Chvíľu sa zdalo, že Spolková republika bu­de odteraz inou krajinou. Ale nič také sa nestalo, krajina je opäť v sta­rých koľajach. Pred koncom veľkonočného pôstu môžeme skonštatovať, že „semaforová“ vláda v oboch témach, pri ktorých sa meria spô­so­bi­losť nového kancelára (mor a vojna), úplne alebo do značnej miery uviaz­la. Obe otázky (povinné očkovanie a vyzbro­jo­vanie) sú pri­tom až prekliatym spôsobom previazané.