Róbert Kopál: Finančné trhy? Možno sa všetci plavíme na Titanicu

Centrálni bankári a investori si na základe minulých skúseností myslia, že vedia, čo bude nasledovať. Globálna ekonomika však môže byť v úplne novej situácii a na trhu sa za roky mimoriadne nízkych úrokových sadzieb mohli vytvoriť obrovské bubliny. Tie EÚ možno nebude schopná riešiť dostatočne razantne. Riaditeľ Asociácie obchodníkov s cennými papiermi  Róbert Kopál si myslí, že ECB bude medzi dvoma mlynskými kameňmi. V eurozóne sú podľa neho veľmi zadlžené štáty a tie by mali veľký problém, ak by mal byť rozdiel medzi sadzbami a tempom inflácie nula. To by znamenalo sadzby nad desať percent, čo by problémové štáty položilo okamžite. Tu je ECB v ďaleko horšej situácii ako Fed, konštatuje v rothovore pre TREND.

Ako by ste zhodnotili situáciu na finančných trhoch?

Ľahká otázka a ťažká odpoveď. Veľmi trefné mi príde porovnanie s príbehom Titanicu. Skúsený kapitán, ktorý má odslúžené desiatky rokov na veľkých lodiach, drží v ruke varovanie pred ľadovcami. Pracoval na veľkých lodiach, no Titanic bol predsa iná liga, bola to najväčšia loď, aká sa kedy plavila. Kapitán Edward Smith necháva bežať motory naplno, hoci logika by mu kázala spomaliť. Spolieha sa na vlastné skúsenosti a verí, že mu pomôžu vyhnúť sa ľadovcom. Tie skúsenosti však v skutočnosti hrajú v jeho neprospech a neuvedomuje si, že je na lodi, ktorá je výrazne väčšia ako lode, čo riadil doteraz. Taká loď potrebuje omnoho väčšiu brzdnú dráhu a roky skúseností hrajú proti nemu. Mám pocit, či na finančných trhoch nie sme v podobnej situácii.

V akom zmysle?

To, čo na trhoch radi robíme, je, že na základe minulých skúseností odhadujeme, čo bude nasledovať. Také dlhé obdobie takých lacných peňazí sme v histórii ešte nemali. Roky sme zažívali obdobie záporných sadzieb a tie nás dostali do dnešnej situácie. Lacné peniaze spôsobili, že trhy boli na steroidoch a v ekonomike sa možno všade vytvorili megabubliny. Oplatilo sa zadlžovať, lebo ak ste si zobrali extrémne lacnú hypotéku a kúpili byt, jeho cena sa v percentuálnom vyjadrení zhodnotila násobne rýchlejšie. Všade sa investovalo, lebo všetko rástlo. Takmer určite sa to dialo kvôli lacným peniazom. My sme teraz ako kapitán, ktorý stojí na lodi, drží varovanie a hovoríme si, že doteraz to nejako fungovalo. Otázka je, či náhodou nie sme v  bezprecedentnej situácii odlišnej od našich minulých skúsenosti.

Hodnotiť situáciu je teda komplikované.

Áno. Jeden uhol pohľadu je, že vďaka nárastu úrokových sadzieb sa situácia vracia do normálu. Na druhej strane sadzby sú stále enormne nízke. Jednoduchá poučka hovorí, že ak odčítame od výšky úrokových sadzieb tempo inflácie, mali by sme byť niekde okolo nuly. Z tohto pohľadu sme stále v hlbokom zápore. Ak vezmeme USA, tak sme niekde na úrovni mínus 4,5 percenta, a v eurozóne dokonca mínus 9,4 percenta. To je od skutočného normálu ešte ďaleko. Pozitívom je, že aj centrálne banky pripúšťajú, že to možno prehnali. Je ľahké teraz odsúdiť centrálne banky za ich politiku, no aj ony mali svoje dôvody. Dlhodobo sa však hovorí o tom, že to, čo centrálne banky robili, nemusí byť dobré. Teraz začíname žať, to čo sme zasiali. Navyše, ako to už býva, naraz sa na nás sype viac negatívnych okolností.

Čo z toho vyplýva?

Dnešná situácia nie je výsledkom len nízkych sadzieb. Tie vyvolali dopytovú infláciu, o ktorú sa centrálne banky snažili. Dvanásť rokov sme ju živili. Centrálne banky chceli, aby sa ľudia zadlžovali a udržiavali tak ekonomiku v chode. Cieľom bolo dostať mieru inflácie niekam na dve percentá, len zrazu sme na štrnástich.

Z nuly na štrnásť sa dostala veľmi rýchlo.

Presne tak. Vyštartovali sme veľmi rýchlo a politika centrálnych bánk sa začína normalizovať.  V tomto smere mi je sympatickejšia politika amerického Fedu. Jerome Powell (šéf americkej centrálnej banky – pozn. TRENDU) dosť jasne povedal, že návrat k normálu bude bolieť, no poučenia z minulosti jednoducho hovoria, že to musíme urobiť rýchlo. Čím neskôr sa to udeje, tým väčšie budú náklady. Je to podobné, ako keď vám nájdu nádor. Ak sa to naozaj stane, treba zasiahnuť rýchlo a radikálne. Malá liečba môže priniesť horší výsledok a ešte bude aj nákladnejšia. Intuitívne cítim, že štrukturálne problémy sú také veľké, že prasknutie bubliny môže byť obrovské. Do toho navyše prišla vojna, tá problémy ešte zväčšila.

Skončíme teda ako Titanic?