Ste naozaj šťastný, ako to učíte zamestnancov firiem ako Hilton, Ikea, Microsoft alebo IBM?
Nie som v skutočnosti šťastný človek, ale väčšinou áno. Tak šesť z desiatich dní.
Ako je to možné, veď sa rozosievaním šťastia živíte? Na videách a pri prezentáciách vyzeráte až neuveriteľne nadšený.
Má to množstvo príčin. Poznáme množstvo štúdií, podľa ktorých je šťastie čiastočne genetická záležitosť, a ja som človek, ktorý veľmi dobre vidí chyby vo všetkom. Ale snažím sa byť šťastným a dúfam, že sa mi to darí. Mám radosť, keď to, čo robím ľuďom, pomáha.
Alexander Kjerulf je pôvodom z Dánska, ktorá je podľa štúdie World Happiness Report najšťastnejšou krajinou sveta. Vedci z britskej University of Warwick na základe prieskumov v 131 krajinách zistili, že čím bližšie je národ geneticky k Dánom, tým je šťastnejší. Dánsky pôvod sa spája s prítomnosťou špecifických verzií génu, ktorý ovplyvňuje hladiny serotonínu v mozgu. Serotonín sa zjednodušene považuje za hormón prispievajúci k pocitu pohody a šťastia.
Máte titul z počítačovej vedy a založili ste dánsku IT spoločnosť Enterprise Systems. Dnes ste koučom a radíte firmám, ako zvyšovať spokojnosť zamestnancov. Ide to dokopy?
Vlastne áno. Miloval som programovanie a bol som vážne IT geek. Ten, čo má zlý účes, škaredý rám okuliarov a mizerné sociálne zručnosti. Po škole som pracoval ako vývojár a konzultant a založil s kamarátmi IT firmu Enterprise Systems.
Mala obrovskú výhodu, pretože nemala žiadnych manažérov, bola tam sranda a všetko sme robili s dávkou vášne, ale v skutočnosti sme nevedeli, ako podnikať. Preto som začal študovať knihy o manažérstve, čo ma chytilo. Firma na trhu uspela a nakoniec sme ju koncom roka 2002 predali inej škandinávskej IT firme Tieto Enator. Nechcel som však pracovať niekde, kde zrazu okrem vás pracujete s tisícami ďalších zamestnancov. Preto som dal výpoveď.
Premýšľal som nad tým, čo budem v živote ďalej robiť. Neposielal som si žiadne CV na pracovné pozície, ale hľadal som niečo, čo by sa stalo mojou vášňou, čo by ma bavilo a napĺňalo. Doteraz si pamätám, ako som ležal na tráve v Kodani a uvedomil som si, že chcem hľadať šťastie v práci. Je to dôležitý faktor v modernom živote. Takže som v roku 2003 založil firmu Woohoo, nakopol som to a tak robím prezentácie a workshopy pre klientov po celom svete.
Poznáte Slovensko?
Áno, poznám. Bol som u vás niekoľkokrát na dovolenke a mal som v Bratislave aj prezentáciu pred pár rokmi. Milujem vašu krajinu, pretože som u vás stretol množstvo skvelých ľudí.
To je síce pekné, ale keby ste tu žili dlhšie, asi by ste si všimli, že sa pomerne radi sťažujeme …
Sťažovanie je fantastická vec, ak ju robíte správne. Ide o takzvané konštruktívne sťažovanie. Vidíme problém, tak sa posťažujeme tomu, kto s tým niečo dokáže urobiť. Sťažovaním dokážeme nájsť problémy a opraviť ich.
Avšak niektorí ľudia sa sťažujú neustále a potom sú nešťastní. Ide o takzvané deštruktívne sťažovanie, ktoré je nutné zastaviť a to z jedného jednoduchého dôvodu: každý, kto sa pohybuje okolo takého človeka, sa potom cíti úprimne mizerne.
Nie je to fenomén len Slovákov, ale celej východnej Európy, akýsi pozostatok bývalého režimu. Byť ticho a prežiť. Máte to stále niekde v hlave.
Keď som bol mladší a ešte som pôsobil v softvérovej firme, mali sme šéfa, ktorý nebol populárny. Kolegovia ho nemali radi. Dospelo to až do štádia, že sme nedokázali začať schôdzku alebo obed v jedálni alebo posedenie pri pive bez toho, aby sme na neho nenadávali aspoň pol hodinu. Vadilo nám na ňom dokonca aj obliekanie, jeho hlúposť a prílišné zasahovanie do práce. Ale nikdy sme mu to nepovedali a nikdy sme sa nesťažovali. Ak sa na to pozerám spätne, asi bol nenapraviteľný, ale jednou vecou som si istý – nepokúsili sme sa o to, aby sa v niečom zlepšil. Chronické sťažovanie na pracovisku, či už je oprávnené alebo nie, nevedie k ničomu. Môže toxikovať nielen oddelenie, ale celú firmu.
Čo s tým má urobiť bežný zamestnanec?
Ak sa zamestnanci sťažujú, zameriavajú sa len na to, čo je zlé. V skutočnosti nič také čierne nemusí byť. Ak firma robí procesy a prístupy na 80 percent dobre a zvyšných 20 percent zle, tak chronickí sťažovatelia sa zameriavajú práve na toto. V skutočnosti to až také zlé nemusí byť. Nakoniec všetko je zlé, každá situácia problémom a každý kolega je blbec.
Platí, že čím sa viac zamestnanci zameriavajú na negatívne prejavy vo firme, tým ťažšie je ich možné prepnúť na pozitívne myslenie. Teda aj keď vedenie firmy navrhne riešenie, väčšina zamestnancov riešenie vopred zavrhne ako neúspech a tí, čo zmenu podporujú, sú považovaní za naivných. Sťažovatelia sa potom grupujú do akýchsi podskupín, ktoré sa podporujú v negativizme, čo nie je zdravé. Riešením je sa nad niektoré veci povzniesť, byť optimistickejší, vďačný a otvorený iným ľuďom. Potom sa ľahšie prepájajú tímy na rôzne projekty v rámci oddelení.
Čomu by sme sa mali vyhnúť za každú cenu, je neustále nadávanie a stonanie, keď sa neustále sťažujeme na rovnaké veci, s rovnakými ľuďmi, rovnakým spôsobom, deň čo deň. Z firmy sa tak vytráca motivácia, tvorivosť aj zábava.
Črta Slovákov, ktorí sa sťažujú, je vlastne pochopiteľná. Nad spoločnosťou sa stále nesie tieň silného postavenia korupcie a nezamestnanosti. Nesúvisí to práve s tým? Dáni sú naopak najšťastnejší, hoci majú horšie počasie ako Slováci, no s ekonomickými a politickými neduhmi nemajú problémy (pozn. red: v rebríčku World Happiness Report Slovensko vlani skončilo na 46. mieste zo 156 krajín.)
Vieme, že ľudia z chudobných krajín sú menej šťastní, čo nie je prekvapujúce, ale u veľmi bohatých krajín to nie je samozrejmosť. Čo je dôležitejšie ako samotný príjem, je ekonomická, príjmová rovnosť, takže väčšina ľudí sa má dobre. Na spokojnosť má veľký vplyv aj vysoká miera dôvery, nízka korupcia, ale aj nižšia miera nezamestnanosti.
Tvrdíte, že lepšie naladení a šťastní zamestnanci sú v práci produktívnejší, kreatívnejší a pre firmu užitočnejší. Čo sú dôkazy?
Napríklad to, že to v týchto firmách pozorujem a že na túto tému existuje množstvo štúdií, ktoré potvrdzujú koreláciu medzi šťastným zamestnancom a tým, že robí lepšiu svoju robotu.
Príkladom je štúdia z roku 2010, ktorú robil James Harter a jeho kolegovia z poradenskej firmy The Gallup-Healthways. Firma vypočítala, že americké spoločnosti strácajú na produktivite tým, že ignorujú angažovanosť zamestnancov a ich spokojnosť. Ročne sa odhaduje strata na 300 miliárd dolárov. Ak je zamestnancom práca ľahostajná, trpí nielen produkcia, ale aj jej kvalita.
Vaša odpoveď dáva zmysel napríklad pre ľudí v kreatívnom priemysle. No je možné, aby bol šťastný z práce aj bežný zamestnanec za pásom, ktorý sa teší najmä na to, kedy mu odbije koniec zmeny?
Ale môže. Každý zamestnanec by mal mať vplyv na svoju prácu a sloboda by to mala zmeniť tak, aby mu to vyhovovalo. Je to možné na každom pracovisku – aj v továrňach. Jeden z mojich priateľov David Marquet bol dlhé roky veliteľom jadrovej ponorky USS Santa Fe.
Keď prevzal velenie, vedel, že musí medzi námorníkmi zmeniť stratégiu. Bola to jedna z najmenej disciplinovaných ponoriek amerického námorníctva, v podstate jej výsmech. Už len tým, že na misie nebola pripravená nikdy načas, keď sa opravovala, tak ju museli opravovať znova. Morálka mizerná. Ľudia tam neboli šťastní.
Keď sa ako kapitán prechádzal po ponorke, kde sú chodbičky úzke ako v lietadle, námorníci vyzerali ako zombie. Modlili sa, aby prežili deň, keď ich zas potrestajú za prípadné chyby. Námorníci pod jeho velením však dostali slobodu a dosiahli spolu vynikajúce výsledky. Už neboli medzi sebou „oni“, ale „my“. Ponorka sa stala najlepšou v námorníctve. Ak to funguje na palube jadrových ponoriek, môže to fungovať kdekoľvek.
Dnes sú firmy tlačené do zvyšovania produktivity práce a škrtaniu nákladov. Používajú na to rôzne kontrolné a monitorovacie zariadenia, aby mal ich nariadený detailný prehľad o tom, na čom pracujú, koľko im to trvá. Podľa toho, čo vravíte, je to zrejme spôsob, ako škrtiť nielen náklady, ale aj zamestnancov.
Ak tieto kontrolné mechanizmy pomáhajú ľuďom dosiahnuť lepšie výsledky a zároveň dokážu aj s nimi byť v práci šťastní, tak si myslím, že je to dobrý nápad. Ak sa ale používajú len na riadenie ľudí alebo nástroj na bitie ľudí po hlave za akúkoľvek chybu, tak je to hrozný nástroj. Je to presne ten prípad, keď od zamestnancov nič neočakávate a neveríte im. Na to si pomerne rýchle zvyknú, nič vám neprinesú, a navyše sa vás pokúsia pri prvej príležitosti podraziť.
Keď prídete do firmy, pracujete s top manažmentom alebo začínate od radových pracovníkov?
S oboma. Navzájom sa musia naučiť spolupracovať, aby vytvárali šťastné pracovné prostredie. Na to, aby to tak aj bolo, je nutná podpora vedenia firmy. Každá úspešná firma, ktorá má šťastných zamestnancov, má šéfov, ktorí si to dobre uvedomujú.
Čo by si teda mali manažéri odniesť, aby vytvorili v práci produktívne a spokojné prostredie?
Mali by si uvedomiť, čo robí ľudí šťastnými v práci. Je to len vysoký plat, masáže alebo extra bonusy? Môže byť, ale to vôbec nie je najdôležitejšie. Ak to firma nepochopí, bude odsúdená na večnú nespokojnosť zamestnancov. Ukázalo sa, že šťastie v práci vychádza z niečoho úplne iného. Sú to výsledky a vzťahy. To je to pravé orechové. Ak máme tieto dve zložky, sme spokojní, ak máme len jednu z týchto zložiek, sme viac-menej v poriadku. Bez nich máme pocit, že pracujeme v hroznej firme.
Čo sú výsledky? Na prvý pohľad to neznie lákavo, pretože každé vedenie tlačí na čo najlepšie výsledky.
To je ten pocit, že naša práca je dôležitá a od šéfa očakávame uznanie. Potom prácu neberieme ako povinnosť, ale činnosť, na ktorú sme hrdí. Kedysi Franklin D. Roosevelt povedal, že šťastie spočíva v radosti z úspechu a zo vzrušenia z tvorivého úspechu.
Človek jednoducho potrebuje vedieť, že na jeho práci záleží iným ľuďom a dostáva od nich aj pozitívny feedback. Ale niektorí manažéri to nepochopili. Myslia si, že ich zamestnanci dokážu podávať dobré výkony len vtedy, keď sú pod tlakom. Ale keď ich nechajú osamote, tak nebudú robiť nič. V skutočnosti je opak pravdou.
Teda podľa vás stačí jednoduchá pochvala?
Chváliť ľudí za dobrú prácu je jedným z najjednoduchších a najefektívnejších spôsobov, ako zamestnancom urobiť radosť. Dobrú náladu na pracovisku urobí aj obyčajné pozdravenie: Dobré ráno všetkým!. Vzťahy sa utužujú aj tým, že kolegu prekvapím napríklad šálkou kávy, alebo mu kúpim niečo sladké a nechám na stole.
Pre manažérov stačí, aby bol s každým zamestnancom aspoň päť minúť denne. Stačí sa spýtať, či má nejaké problémy, s ktorými mu môže pomôcť. Alebo ako sa má rodina. Ide o pomerne jednoduchý spôsob, ako udržať so zamestnancami dobré vzťahy. Spokojný zamestnanec je ten, kto odchádza z práce a je pyšný (hrdý) na to, čo urobil. Jednoducho, že pracuje na niečom zmysluplnom a vedenie firmy si to dobre uvedomuje.
A čo koncoročné prémie? Mňa by určite potešili.
Nemyslím si. Ich efekt vyprchá do dvoch týždňov. Navyše často sú z ich výšky zamestnanci naopak nešťastní, pretože očakávali viac. Je navyše nezmysel si myslieť, že ak vyplatím na konci roka tučné bonusy, tak sa človek zmení a bude svoju prácu milovať. Poukážky do fitness alebo masáže nás v skutočnosti šťastnými neurobia.
To znie pekne, ale niekedy v realite nedosiahnuteľné. Hlavne ak ste radový zamestnanec.
Ako som povedal, musia si to uvedomiť obe strany. Ide o pomerne najschodnejšie riešenie, ktoré si vyžaduje čas. Šéf však neumlčí kritikov tým, že im prihodí peniaze alebo iné sociálne benefity a potom je frajer. To mu vydrží pár týždňov. Vzťahy musí aj on aktívne pestovať.
Novinár a autor kníh o (ne)naplnení života Oliver Burkeman motivátorov, ako ste aj vy, kritizuje, pretože vopred definované plány, ako byť šťastný, sú kontraproduktívne.
Oliver konštatuje len to, čo je dôležité aj pre mňa. Netlačiť ľudí, aby boli nasilu šťastní a pozitívni. Najefektívnejšie je, ak to chcú ľudia sami od seba. Samozrejme, ak budete nanucovať pozitívnu náladu, môže to mať opačný efekt. Pretvarovanie sa vo firme je veľmi stresujúce. Jedna IT firma v Nemecku to dohnala až do extrému. Jednoducho zamestnancom prikázala, aby boli šťastní. Ak budú smutní alebo budú nadávať, tak nech radšej ostanú doma až dovtedy, kým sa neupokoja. (Pozn. red.: Bola to firma Nutzwerk, ktorá v roku 2005 dobrú náladu nanútila. Manažér Thomas Kuwatsch to zdôvodnil tým, že dobrá nálada zvyšuje produktivitu práce.)
Kto chce byť šťastný, nech častejšie myslí na to najhoršie
Šťastie je subjektívny stav, ale to ešte neznamená, že sa nedá merať. Skupina britských neurológov sa pokúsila kvantifikovať šťastie prostredníctvom matematického vzorca. Nazvali ho výpočtovým modelom momentálnej subjektívnej pohody. Hoci vzorec vyzerá na prvý pohľad hrozivo, je až mimoriadne jednoduchý a ľahko vysvetliteľný: Vaše šťastie závisí z veľkej miery na vašich očakávaniach.
Vzorec šťastia Zdroj: TREND.sk
Šťastie = priemerná nálada + čo môžete sám uspokojiť bez rizika (CR) + výsledok, ktorý napriek riziku dosiahnete (EV) + rozdiel, čo si očakával a čo ste v skutočnosti dostali.
Robb B. Rutledge z University College London so svojím tímom k vzorcu dospeli experimentom s 26 dobrovoľníkmi, ktorým dali do ruky smartfón. Mali sa zúčastniť kartovej hry založenej na gamblingu: mohli peniaze vyhrať alebo prehrať.
Na výber mali 150 kariet, náhodne generovaných počítačom. Kľúčom ku krátkodobému šťastiu bol postoj k možnej výhre alebo prehre. Buď sa dobrovoľník uspokojil s istotou, ktorú už dosiahol v kartovej hre a ďalej neriskoval (to je vo vzorci CR) alebo riskoval a mohol vyhrať viac (EV).
Podstata je mať nižšie očakávania
„Napríklad ak účastník nevyhral nič a mohol vyhrať dve libry, jeho šťastie klesalo, ale naopak bol šťastnejší, ak alternatíva bola naopak strata dve libry,“ napísali v štúdií vedci.
Sú presvedčení, že zistenia je možné aplikovať aj v reálnom živote. Príkladom je hodinové meškanie lietadla, ktoré môže letisko vysvetliť napríklad tým, že existuje 50-percentná pravdepodobnosť, že meškanie sa môže predĺžiť na šesť hodín. Výsledkom má byť informovanie o najhoršom možnom scenári a akýkoľvek lepší výsledok môže len príjemne prekvapiť.
Matematický vzorec je jedna vec, ale výsledky nie sú nič nové. Upozornila na ne napríklad psychologička z Yale University June Gruber, ktorá tvrdila, že keď „robíte veci s motiváciou a očakávaním, ktoré vám majú zaistiť šťastie, môže to viesť k sklamaniu a poklesu šťastia“.
Rovnaké postrehy popísal vlani aj britský novinár Guardianu Oliver Burkeman v knihe The Antidote: Happiness for People Who Can't Stand Positive Thinking. Ten tvrdí, že šťastie spočíva v takzvanom protijede: čím viac sa snažíme nájsť šťastie, tým horšie sa cítime.
„Myšlienka na vlastnú smrť je najlepší spôsob, ako sa vyhnúť dojmu, že máte čo stratiť. Už teraz ste totiž nahí,“ povedal v pamätnom príhovore na univerzite Stanford zosnulý šéf firmy Apple Steve Jobs. O. Burkeman podrobne popisuje mexickú a katolícku posadnutosť mŕtvymi a japonskú slabosť pre krásu pominuteľných vecí.
Paradoxne, čím viac sa budeme trápiť otravnými nevyhnutnosťami života ako smrť, utrpenie alebo neustála neistota napríklad v práci, tým viac sa môžeme uvoľniť a nájsť akúsi harmóniu v živote. „Hľadanie istoty blokuje hľadanie zmyslu. Neistota je navyše zásadný spúšťač, ktorý človeka donúti rozvinúť svoj potenciál,“ tvrdil psychológ Erich Fromm.
Priemysel šťastia: Zaručený spôsob ako nájsť seba
O. Burkeman upozorňuje na zbytočný „priemysel šťastia“ - záplavu kníh a filmov, ktoré vám pomôžu nájsť šťastie, motivační speakeri na podujatiach ako TEDx či stovky firemných konzultantov. Tak ako predáva sex, tak bez výnimky predáva aj šťastie, pretože sa netýka len nášho osobného, ale aj pracovného života.
Je to dômyselný biznis model: ľudia dostanú prísľub, že im niekto pomôže myslieť pozitívne. Keď to nevyjde, je možné nájsť množstvo subjektívnych dôvodov, prečo sa tak stalo. Pritom žiadnu umelú motiváciu podľa O. Burkemana netreba hľadať – je potrebné pracovať a to, že sa niečo nepodarí, patrí jednoducho k životu. No big deal. To, že čítame motivačnú literatúru o úspešných, ešte neznamená, že rady v nej budú platiť pre každého. Niekedy môžu práve tieto príklady naviesť smerom, ktorý je len okopírovaný život niekoho iného. A skutočné šťastie leží niekde inde.
Redaktorka denníka The New York Times upozornila na knihu Engineering Happiness od vedcov Rakesha Sarina a Manela Baucellsa. Šťastie vypočítali ako rozdiel medzi realitou a očakávaním. Tvrdia, že nás niekedy privysoké očakávania natoľko pobláznia, že niekedy stojí za to, aby sme sa zamysleli, či sa nám to oplatí.
Priatelia ako nástroj k spokojnosti
Rozsiahla štúdia univerzity Harvard, ktorej sa zúčastnilo takmer 5000 ľudí, pred desiatimi rokmi napríklad odhalila, že pocit individuálneho šťastia cestuje ako emočná nákaza a prelieva sa sa na ľudí. Áno, v tomto ohľade je šťastie podobné napríklad chrípke. Autori štúdie nemali na mysli experiment so šťastím aký urobila nedávno sociálna sieť Facebook, ale hovorili o reálnych komunitách akými sú priatelia, spolubývajúci, rodina alebo partneri.
„Z našej perspektívy je najvýznamnejšie poznanie, že zdravie a pocit pohody jednej osoby ovplyvňuje zdravie a pocit pohody ďalších,“ píšu autori štúdie. Vedci tvrdia, že ľudské šťastie nie je záležitosťou izolovaných jednotlivcov, preto by sme sa mali obklopovať správnymi ľuďmi. Veď pohodová spoločnosť je vždy fajn a hľadanie šťastia zábavnejšie.
