Aj keď vhodnejšie by bolo hovoriť o záchrane. V obci, ktorú pozná od malička, sa architektovi Martinovi Kusému mladšiemu podarilo ukážkovým spôsobom postaviť na nohy ruinu, ktorá mu dnes slúži ako víkendový dom. A dáva lekciu o tom, ako sa dá pracovať s kultúrnym dedičstvom.
Zdroj: Andrej Šutek
Kde sa geograficky nachádzame?
Nachádzame sa na Liptove v obci Partizánska Ľupča. Až do roku 1946 sa obec volala Nemecká Ľupča, má vyše sedemstopäťdesiatročnú históriu a pôvodne bola baníckym mestom. Mala kráľovské výsady a kedysi bola väčšia ako Liptovský Mikuláš alebo Ružomberok. Postupne sa však ťažba drahých kovov zastavila a keď Ľupču obišla železnica, jej význam začal upadať. V istom zmysle je to však aj dobre, pretože sa zachoval jej pôvodný charakter.
Architekt Martin Kusý ml. Zdroj: Milan David
Cítiť v obci, že bola pôvodne mestom?
Obec má stále silnú mestskú atmosféru. Súvisí to hlavne s jej architektúrou, pretože sú tam prevažne kamenné, veľké, dvojposchodové domy. Drevenice sa tam veľmi nenachádzajú. Obec má rozľahlé námestie a kostol s najvyššou vežou na Liptove. Je tam vytvorený systém malých komunikácií, ktoré sa nazývajú ciene.
Čo presnejšie sú ciene?
Ciene sú menšie cesty, ktoré sa vetvia z hlavnej ulice. Na ich začiatku sú vždy domy, v ktorých sa býva, potom nasledujú maštale, stodoly a hospodárske budovy a na konci sú políčka. Priestorovo je každá cieňa jasne rozkúskovaná a funkčne vymyslená. V jednej cieni bývalo viac rodín, bola to taká malá ulica.
Zdroj: Andrej Šutek
Váš dom je tiež súčasťou takejto ciene?
Áno. Celkovo ide o pozemok, ktorý má dĺžku asi dvestopäťdesiat metrov. Nachádzajú sa na ňom tri súpisné čísla, a preto si hovoríme, že vlastne spravujeme celú ulicu. Samotný dom sa skladá z dvoch častí, staršej prednej a novšej zadnej. Na pozemku boli ďalšie menšie objekty a maštaľ. Niečo z toho sme zachovali, zrekonštruovali a niečo po dlhých úvahách odstránili. Ale tak, aby naďalej bolo vidieť, ako pôvodná cieňa fungovala.
Aký je dom starý?
Keďže sa nachádza bližšie k stredu obce a viem, že niektoré vzdialenejšie domy sú datované okolo rokov 1840 až 1850, tak tento môže mať – teda aspoň jeho predná, staršia časť – asi dvesto rokov.
Zdroj: Andrej Šutek
Viete niečo o pôvodnom využití domu či jeho majiteľoch?
V prednej časti domu pôsobil pernikár a potom podľa všetkého obchod so zmiešaným tovarom. Zistili sme to zo starej pohľadnice ešte z čias Nemeckej Ľupče. Podľa vývesného štítu na fotografii to dokonca vyzerá tak, že majiteľom bol nejaký náš rodinný predok. Čiže je možné, že dom už v minulosti patril mojej vzdialenej rodine. V dome kedysi sídlila aj banka, čo stále pripomínajú vnútorné železné okenice na prednej fasáde, ktoré vážia asi tristo kíl. Celý dom totiž fungoval ako trezor.
V akom stave bol dom pred rekonštrukciou?
Dom sme kúpili v roku 2006 a vtedy ani nebolo poriadne vidieť, čo sa na pozemku nachádza. Budova mala z časti spadnutú strechu, dnu tieklo, bol tam strašný neporiadok a porozbíjané okná. Bola to vlastne ruina, ktorú nikto nechcel. My sme sa rozhodli do toho pustiť a dom i ostatné budovy na pozemku odvtedy prerábame dodnes. Stal sa z toho taký večný proces. Bude sa na tom robiť zrejme stále, čo však nevadí, pretože sa z toho stalo naše hobby.
Zdroj: Andrej Šutek
Ako ste ku rekonštrukcii pristupovali?
Výhodou časovo neohraničeného procesu je, že človek si môže veci premyslieť. Tak vzniklo rozhodnutie zachovať z pôvodnej stavby všetko, čo je dobré, má svoj význam a charakter. Na druhej strane som nechcel za každú cenu zachovávať prvky, ktoré nemali úplnú hodnotu. Išlo o to, vypichnúť veci, ktoré ju majú. A tých bolo veľa. Napríklad dlažby v predných izbách, ktoré sú síce krivé a miestni obyvatelia mi hovorili, že také niečo by si nedali ani do maštale. My sme každý kus dlažby vybrali, očíslovali, opracovali a uložili naspäť. Alebo okná, ktoré si vyžiadali množstvo hodín práce, aby ich bolo možné zachovať. Iste by bolo jednoduchšie ich vyhodiť a nahradiť novými. Ale to sme nechceli. Okná boli kvalitné, vyrobené z červeného smreku a vlastne im nič nechýbalo. Hoci niekomu sa nemusí páčiť, že nie sú úplne rovné.
Zachovali ste pôvodné priestorové členenie domu?
Priestory domu sú fantastické. Ich členenie je zachované, okrem strednej časti budovy, ktorá už bola niekoľkokrát prerábaná. Nový život si prirodzene vyžaduje nové náplne, ako je kúpeľňa, kotolňa či zázemie. Stredná miestnosť bola síce tmavá, ale pekná, s jednou súvislou klenbou. To sme sa pokúsili zachovať, a to tak, že do miestnosti sme síce urobili priečky, ale nie až po strop a vrchnú časť sme presklili. Takto sme získali dva efekty. Jednak nevzniká pocit, že nové miestnosti sú malé, lebo do nich prúdi svetlo a umelé osvetlenie je potrebné len v noci. Okrem toho sa stále dá čítať pôvodná klenba. Je cítiť nový zásah, ale aj pôvodný tvar. V dome všeobecne veľmi pekne funguje súčinnosť stien pri prechode do klenby. Preto do izieb neumiestňujem vysoký nábytok, ktorý by priestor uzatváral. Platí to aj o kuchynskej linke, ktorá akoby visí vo vzduchu. Jednak takto priestor pod ňou dýcha a zároveň je možné čítať stenu od vrchu až ku podlahe.
Zdroj: Andrej Šutek
Laik by zrejme ku rekonštrukcii starého domu pristupoval jednoduchšie a pragmatickejšie. V čom je prístup architekta iný?
Môj pohľad sa sústreďuje na rozoznanie potenciálu. Keď vidím, že miestnosť je dokonalá sama o sebe, tak jej nepotrebujem nejako pomáhať. Treba ju len podporiť. Napríklad tak, ako pri spomenutom vnútornom členení domu. Alebo pri renovácii okien. Teraz sú zaizolované a funkčné a hoci mám väčšiu energetickú stratu, ako pri nových hliníkových či plastových, tak je to zanedbateľné oproti tomu, čo sme získali – krásne pôvodné profily. Podobne to platí pri stenách – sú síce rovné, ale jemne zakrivené, pričom vidno, že sú z kameňa. Keď prišiel murár, chcel všetko vyhladiť do presnej roviny. Ja na to, že to chcem len dorovnať, nech je stále cítiť tá ručná robota. Tak urobil meter štvorcový a ironicky sa spýtal: „Myslíte takto?“ A ja, že áno, presne tak.
Použili ste metódu zachovania pôvodného aj pri práci s materiálmi?
Ak to bolo možné, áno. Dom mal napríklad pôvodne kamenné komíny, ktoré sa však rozpadli a v streche vznikla diera. Voda tak napadla kamenné klenby v izbách. Radil som sa s domácimi obyvateľmi i s reštaurátormi a nakoniec sme pri renovácii postupovali metódou ručného kolíkovania s dubovými kolíkmi, čiže takmer pôvodným postupom. Všeobecne sme sa snažili zničené veci domurovať a to s materiálmi, ktoré tam boli. Výsledok je, že dom môže z vonku pôsobiť ako nedokončený, pretože napríklad niekde je na stene omietka a niekde nie. No to je úmysel. Steny sú spravené tak, aby neopadávali, ale zároveň priznané, aby bolo vidno, že dom je starý a že má istý charakter.
Zdroj: Sergej Michalič
Určite však muselo niekde staré ustúpiť novému.
Áno. Dosť veľký zásah súvisel napríklad s tým, že podpivničená bola len predná časť domu a zadná nie. Pôvodne sa to robilo tak, že na zem sa dávala palubovka, ktorá však bola úplne zničená a preto sme ju vymenili za novú. Je to však urobené ako dutinová podlaha, ktorá naberá vzduch z vonkajšej fasády, ten prúdi cez komín do hora a ťahá tak vlhkosť preč. To je náš príspevok k tomu, ako dom funguje. Učiť sa však dá aj z rovnako premyslených pôvodných technológií, ktoré sme pri rekonštrukcii objavili.
Napríklad?
Zaujímavé je, že pri susediacich domoch sa pracovalo so spoločnými stenami. Aj náš dom je z jednej strany opretý o vedľajší a máme aj spoločnú strechu. Treba si uvedomiť, že oni ten kameň museli doniesť ručne, a tak aby ušetrili sily aj materiál, tak domy zdieľajú jednu stenu. Okrem toho sme zistili, že sa používalo asi sedem druhov kameňa a tie nie sú len tak nahádzané, ale vrstvené podľa vlastností. Napríklad travertín, ktorý má diery, je lepší na tepelnú izoláciu. Ale keďže má horšiu nosnosť, tak sa kombinoval s pevnejšími druhmi. Konštrukcia domu má tiež jasný protipožiarny systém. Spodok domu je celý z kameňa a výlez na povalu je uzavretý oceľovými dverami. Strecha bola drevená, a keď zhorela, tak sa len zhodila dole a postavila sa nová. Bez toho, aby bol samotný dom poškodený. Takéto veci – čiže ako to mali naši starí otcovia vymyslené – nás na tom celom najviac bavia.
Zdroj: Andrej Šutek
Do architektonickej súťaže CEZAAR ste vašu rekonštrukciu najprv nechceli prihlásiť. Čo vás presvedčilo?
Prihlásením vlastnej práce do nejakej ceny sa akoby sám hodnotím, označujem niečo za dobré a schopné súťažiť. Hodnotiť by však podľa mňa mal skôr niekto iný. Nakoniec ma presvedčilo to, že mi záleží na Partizánskej Ľupči a je mi ľúto, ako sa ľudia správajú k starým domom a nevidia ich potenciál. Preto som sa rozhodol to takýmto spôsobom spropagovať. A síce, že domy sa dajú aj opraviť, že nie všetko je nutné zbúrať a na prázdnom pozemku potom postaviť nový katalógový dom, ktorý nemá žiadny charakter. Potešilo ma, že mladí domáci, ktorí na rekonštrukcii pracovali, sa inšpirovali a niektorí si už vlastné staré domy tiež prerábajú. A používajú prvky a metódy, ktoré sa naučili.
Zdroj: Martin Kusý
Zdroj: Martin Kusý
Zdroj: Matej Michalko
Zdroj: Andrej Šutek
