V jednom z najsledovanejších programov nemeckej televízie ZDF sa minulý týždeň odohral pred očami miliónov divákov dialóg moderátora s dvoma mladými novinármi, počas ktorého sa mnohým tajil dych. Diváci hľadeli neveriacky na dvoch mladíkov – novinárov nemeckého denníka Süddeutsche Zeitung, ktorí rozprávali svoj príbeh o tom, ako sa dostali k informáciám a odhaleniam o pozadí a fungovaní firmy Mossack Fonseca v Paname.

Všetko sa podľa nich začalo niekedy na jeseň 2014, keď dostali mail. Odosielateľ im ponúkol prístup k databáze firmy v daňovom raji. Keďže redakcia dostáva veľa podobných „ponúk“, slušne poďakovali s tým, že nemajú záujem.

Odosielateľ sa ale ozval znova – tentoraz aj s prvým materiálom. Keď začali údaje overovať v krajine o ktorej sa v ňom písalo a o osobách ktoré materiál obsahoval – ako povedali, naskočila im husia koža. Zistili totiž, že informácie v ňom sú pravdivé. Vedenie redakcie im vzápätí dalo zelenú pre komunikáciu s odosielateľom, o ktorého identite nevedia dodnes nič. Napriek snahe dozvedieť sa, kto je a aké sú jeho motívy, nevedia povedať nič. Celá komunikácia sa odohrávala len cez internet a trvala krátko – kým nedostali celú databázu.

Už prvé dokumenty spôsobili obrovskú zmenu v ich živote. Na ceste do práce sa začali obzerať okolo seba. Menili trasy a dopravu. Doma mali problémy, pretože sa zrazu začali správať inak – zo zhovorčivých a veselých chalanov sa stali mlčiaci a vážni muži, ktorí menili svoje návyky.

Trvalo to skoro rok, kým sa ako tak upokojili. Vedenie redakcie im pridelilo dve samostatné miestnosti s počítačmi, do ktorých nesmela vojsť ani upratovačka. Sedeli tam zavretí viac ako rok a vyhodnocovali a overovali pravdivosť údajov. Pomohli im neraz aj kolegovia v redakciách po celom svete.

Zasvätení totiž zistili, že sa údaje týkajú svetoznámej firmy, ktorá poskytuje operácie z daňových rajov a že v jej archívoch je registrovaných viac ako 300-tisíc spoločností. Viac ako polovica z nich v daňových rajoch pod britskou správou, alebo priamo vo Veľkej Británii. Odosielateľ im poslal databázu s 11 a pol miliónmi dokumentov, pričom rozsah informácií ktoré obsahovali má neuveriteľných 2,6 terabajtov. V prepočte jednotiek na normovanú stranu textu s 1 800 znakmi by sa zmestil tento rozsah na takmer 2 miliardy strán.

Dvaja mladí novinári z denníka Süddeutsche Zeitung sa tak nechtiac dostali do nezávideniahodnej situácie: vedia veľa, až príliš veľa o praní peňazí oligarchov, politikov, členov vlád a bohvie koho ešte na celom svete.

Na otázku moderátora relácie, aký dokument nimi otriasol najviac, po chvíľke váhania odvetili, že všetky odhaľujú veľa otrasných skutočností o podvodoch, ale najviac sa zľakli keď čítali story o ruskom violončelistovi Sergejovi Rolduginovi. Jeho miliardy a operácie s nimi a pozadie, ktoré siaha až do Kremľa, bolo pre nich šokujúce.

Majú ale v niečom aj šťastie – na ich strane je množstvo médií i slušných ľudí. Doma v Nemecku sa cítia bezpečne, ale obavy majú o kolegov novinárov, ktorí im pomáhali overovať údaje po celom svete vrátane Ruska.

Vystrašení politici. Nie naši

Odhalenia novinárov pohli štátnymi orgánmi a vládami po celom svete. Tie dnes pracujú na zisťovaní pozadia a správania sa aktérov tejto drámy finančného sveta, ktorú tak pokrytecky schovávali banky a vlády. Pretože o celom „biznise“ vedeli najviac a neraz sa na ňom aj nehanebne podieľali a podieľajú dodnes.

Britské noviny The Guardian po prvom napísaní o obsahu uniknutej databázy z Panamy uverejnili 4. apríla slová britského premiéra Davida Camerona, ktoré vyslovil v Singapure minulý rok práve na tému daňové raje a ich klienti. Podľa neho „ide o skorumpovaných kriminálnikov a finančných podvodníkov, ktorí využívajú služby týchto anonymných vlastníkov schránkových firiem“. Iróniou osudu je, že dnes musí Cameron vysvetľovať, ako využíval sám tieto schránkové firmy, pretože v uniknutých dokumentoch sa ocitol jeho otec i on sám.

Aby sa očistil, zverejnil ako reakciu na kauzu Panama Papers v nedeľu svoje daňové priznania za posledných sedem rokov. D. Cameron tak spravil ako prvý britský premiér v histórii.

Boj s rajmi po slovensky

Kauza Panama Papers je podľa ministra financií Petra Kažimíra záležitosť Finančnej správy, daňovej kobry, polície a prokuratúry. Minister tiež povedal že je rád, že slovenskí občania a slovenské firmy neobsadzujú prvé miesta v Panama Papers.

„To je všetko vlastne dôkaz o tom, že to, čomu sa venujeme štyri roky a chceme sa tomu venovať ďalej, má význam, pretože fungovanie daňových rajov je jedna hnusná vec a všetci asi tušíme, že je to len špička ľadovca."

Toto je však jeden veľký omyl. To, že sa v zozname ešte neobjavili známe mená slovenských politikov a ich oligarchov neznamená, že v rajoch nevlastnia firmy. Aj školák totiž už vie, že zistiť skutočných vlastníkov takýchto firiem je veľmi ťažké, ba dokonca nemožné. Na čele týchto firiem stoja biele kone alebo miestni právnici, ktorí sú zaviazaní mlčanlivosťou.

Chystá sa nový zákon

Názornou ukážkou dopredu prehratého boja so schránkovými spoločnosťami je novela zákona o verejnom obstarávaní. Parlament ju prijal vlani v novembri. Podľa zákona sa majú firmy, ktoré sa zapoja do verejného obstarávania zapísať v Registri konečných užívateľov výhod. Register má odhaliť, ktoré fyzické osoby sa skrývajú za schránkovými firmami s neprehľadnou vlastníckou štruktúrou, ktoré sú úspešné vo verejnom obstarávaní a dodávajú štátu tovary, služby či stavebné práce.

Napríklad Váhostav v registri ako konečných užívateľov výhod uvádza len troch členov štatutárneho orgánu spoločnosti FINASIST, a.s., ktorá je stopercentným vlastníkom Váhostavu. Juraj Široký ako konečný užívateľ výhod v registri nie je. Nájdete tu len jeho syna. Jediný, kto toto napadol, bol poslanec Ondrej Dostál.

Podal podnet na Úrad pre verejné obstarávanie na začatie konania proti Váhostavu. Podnet sa týkal podozrenia, že Váhostav neuvádza v registri konečných užívateľov výhod úplné a pravdivé údaje. O. Dostál upozornil úrad, že súčet nepriamych podielov jednej fyzickej osoby z Nového Zélandu na základnom imaní Váhostavu dosahuje 26,71 percenta.

Zákon o verejnom obstarávaní totiž označuje za konečného užívateľa výhod aj fyzickú osobu, ktorej súčet nepriamych podielov dosahuje najmenej 25 percent na základnom imaní firmy. Váhostav však v registri túto fyzickú osobu z Nového Zélandu neuvádza.

Druhé upozornenie sa týka piatich fyzických osôb z Kostariky, ktorých súčet nepriamych podielov na základnom imaní spoločnosti Váhostav je 26,81 percenta. Podľa zákona o verejnom obstarávaní sa za konečného užívateľa výhod považujú aj fyzické osoby, ak ich nie je viac ako desať. Podľa úradu  konečným užívateľom výhod nie je napríklad fyzická osoba iba v pozícii nominovaného spoločníka (nominee shareholder) a ktorá je iba formálne uvedená ako držiteľ napríklad 30-percentného podielu na základnom imaní v spoločnosti s ručením obmedzeným.

Konečným užívateľom výhod podľa § 12a ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o verejnom obstarávaní je fyzická osoba, ktorá je skutočným (reálnym) spoločníkom, v prospech (na účet) ktorej je predmetný podiel na základnom imaní držaný, a to napríklad na základe nepomenovanej zmluvy o nepriamom zastúpení alebo komisionárskej zmluvy s týmto takzvaným nominovaným spoločníkom. Do registra teda podľa úradu netreba zapisovať osoby, ktoré sú iba nastrčenými vlastníkmi.

Zo zverejnených stanovísk úradu je zrejmé, že skutoční vlastníci Váhostavu môžu zostať pokojní. Nemusia sa báť bezzubého protischránkového zákona, ktorý skutočných vlastníkov odhaliť nedokáže.

Akú podobu bude mať nový protischránkový zákon sa ukáže túto stredu, keď bude vláda schvaľovať svoj program. Podľa poslanca Radoslava Procházku sú pri vylúčení schránkových firiem z verejného priestoru dôležité dve veci, a to rozšírenie povinnosti registrácie aj na ďalšie subjekty a sprísnenie sankcií, ktoré by mali mať odstrašujúci efekt.