Na trhu s energiami sa Moskva udržala aj po zavedení sankcií. Platí však vysokú cenu

Pred pár rokmi mala Moskva excelentne rozbehnutý plán, ako ovládať toky zemného plynu v Európe aj Ázii. Tento plán je v troskách. Ak sa aj s drahou nevestou z Pekingu dohodne, objemy už nebudú to, čo bývalo za čas dobrých vzťahov s Berlínom. A zisky, tie nebudú možno vôbec. Ak chce ruský obor na trhu s energiami fungovať, musí sa skrátka deliť.

Veľmi podobná situácia sa však opakuje aj na iných energetických trhoch. Moskva sa pred rokmi aktívne pripojila k ropnému kartelu OPEC a spolu s ním stabilizovala trh s ropou po prudkom náraste produkcie v USA po roku 2014 aj po pandémii covidu.

Keď sa práce na stabilizácii trhu skončili a prebytky ropy už dávno neboli problémom, Moskva sa s kartelom vrátila k starému osvedčenému biznisu. Vždy, keď ceny ropy neboli dostatočne vysoko, prišlo k slovu obmedzovanie produkcie.

Importérom ropy sa to nepáčilo, ale nemali inú možnosť. Spojené štáty majú aspoň strategické zásobníky ropy a pomerne silnú produkciu. Európa si síce prežila energetické peklo, ale dokázala nahradiť ruské dodávky a vďaka peniazom, ktoré má, nalákala tankery do svojich prístavov. Miestami bola taká úspešná, že vytvorila vo svojich prístavoch zápchy.

Čo však chudobnejšie krajiny, ktoré nemohli platiť vysoké ceny? Tie museli reálne obmedzovať import a drasticky šetriť. Ak sa niekto nahlas ozýval a zastupoval hlas chudobnejších importérov, bola to India.

Relatívne slabá mena a vysoký účet za importy energií dlho zraňovali ekonomiku tejto v súčasnosti už najľudnatejšej krajiny sveta. Až prišiel čas na odvetu. Nie je tajomstvom, že India sa stala najväčším importérom ruskej ropy na svete. Neurobila to však pre svoju náklonnosť voči ruskému režimu, ale pre zľavu a možnosti, ktoré nová situácia prináša.

Kto zarába na ruskej rope a palivách