Vláda hodila špinavú prácu na firmy. Majú zatočiť s neočkovanými a vyhodiť ich z práce. Ďalší „geniálny“ plán má len jednu chybu. Nezaočkovaná je približne polovica národa. Pri takejto mase obyvateľstva zaberie jedine povinné očkovanie. Všetko ostatné skončí zbytočnou smrťou tisícov Slovákov.
Hádzať zodpovednosť na druhých je najhoršou vlastnosťou súčasnej vládnej garnitúry. Kvôli tomu v druhej vlne skončilo testovanie na pleciach samospráv. V tretej zas firmy majú od zamestnancov vyžadovať negatívny test alebo doklad o očkovaní. Bez jedného z dvoch potvrdení ostanú ľudia doma na neplatenom voľne. Hrozba straty príjmu donúti ľudí nechať si pichnúť vakcínu.
Tento plán nebude fungovať. Ani v prípade, že prejde parlamentom a získa podporu zabijaka reforiem Borisa Kollára (Sme Rodina). Slovensko stojí na trhovom hospodárstve. Väčšina továrni si nemôže dovoliť poslať domov polovicu zamestnancov. Výpadok pracovnej sily okamžite ochromí výrobu. Nesplnenie objednávok, strata dôvery zákazníkov a obrovské finančné straty. Takúto trojku neriskne žiaden riaditeľ.
Voľnosť pre očkovaných obchody nespasí. V čiernych okresoch ľudia aj tak menej nakupujú
Prísnejšie opatrenia podnikatelia podporia rovnako ako vláda ich odškodnenie. Všetko ostane vo verbálnej rovine a v realite sa zas tak veľa nezmení. Veľká časť zamestnancov bude môcť aj naďalej pracovať bez očkovania a testov. Hlavne v menších firmách, ktorých je na Slovensku väčšina, prísnejšie pravidlá dodržia len veľké nadnárodné koncerny.
Podobne to dnes funguje pri vyplácaní odmien. Hlavne v menších podnikoch nie je ničím výnimočným dostať prémie priamo na ruku. Môže za to snaha majiteľov ušetriť na vysokých daniach a odvodoch.
Nechať doma polovicu úradníkov si môže dovoliť jedine štát. Lenže jeho súčasné vedenie nemá odvahu. Inak by už dávno fungovalo povinné očkovanie. Namiesto ráznych krokov sa vedú jalové diskusie. O tom, ako ľudí nemožno deliť na očkovaných a neočkovaných. Žiaľ, pandémia takáto neschopná nebude. Mnohých ľudí drasticky rozdelí na živých a mŕtvych.
Krajina sa rúti do katastrofy. Tretí lockdown je len otázkou času. Dnes sa hrá len o to, či budeme mať šťastie a padne na obdobie vianočných sviatkov. Vtedy aj tak stojí väčšina fabrík a zatvorenie ekonomiky spôsobí najmenšie škody.
Lenže možno budeme mať smolu. Kolabujúce nemocnice vládu prinútia na čas zatvoriť nielen väčšinu obchodov ale aj fabriky. Výsledkom bude vlna protestov. Opozícia vytvorí enormný tlak na predčasné voľby. Či uspeje, bude závisieť práve od tvrdosti lockdownu a rastu nezamestnanosti.
Žiadna tretia možnosť neexistuje. Ani súčasná vláda si nemôže dovoliť nechať doma zomierať ľudí bez poskytnutia zdravotnej pomoci. V prichádzajúcich neistých časoch je preto lockdown jedinou istotou.
Čechom sa nedarí bojovať s infláciou
Októbrový rast cien u našich západných susedov vystrelil na 5,8 percenta. Ešte v septembri dosahoval „len“ 4,9 percenta. Zahasiť požiar prudkého zdražovania sa veľmi nedarí ani Českej národnej banke (ČNB). V boji proti vysokej inflácií vytiahla pritom najvyšší kaliber. Konkrétne prudké zvyšovanie úrokových sadzieb. Naposledy sa tak stalo minulý týždeň, kedy základná úroková sadzba stúpla o 1,25 percentuálneho bodu a dosiahla hodnotu 2,75 percenta.
Pre porovnanie – Európska centrálna banka ju má na rovnej nule. Rast cien plánuje skrotiť len postupným ukončením tlačenia peňazí. Presnejšie stále verí, že prudký rast inflácie je len dočasný a v úvode nového roka príde k spomaleniu.
Vysoký rast cien je podľa optimistov dôkazom správnych rozhodnutí ČNB. Vysoké úroky dramaticky zdražia pôžičky, ľudia si začnú menej požičiavať a firmy obmedzia menej ziskové projekty. Výsledkom bude menšia spotreba. Menší dopyt spomalí rast cien a inflácia sa dostane pod kontrolu.
Lenže existuje aj tábor pesimistov. Tí upozorňujú, že za zdražovaním stoja externé faktory a s nimi vysoké české úroky moc nespravia. Napríklad cena nafty je najvyššia od decembra 2014. Počas nasledujúcich mesiacov sa zas počíta so zdražovaním plynu a elektriny. Menej dostupné pôžičky s tým nič nespravia.
Teoreticky môže pomôcť posilnenie českej koruny. Potom sa energie dovážané zo zahraničia nakúpia o niečo lacnejšie ako v súčasnosti. Tu je problém v tom, že investori vnímajú stredoeurópske meny viac menej ako jeden celok a korunu môže poslať ku dnu oslabenie maďarského forintu alebo poľského zlotého. V každom prípade už najbližšie mesiace ukážu, či vysoké české úroky zastavia prudký rast cien, alebo naň budú mať minimálny vplyv.
Fiasko Dzurindovej privatizácie
Favoritom na kúpu Stredoslovenskej energetiky bola maďarskou vládou ovládaná firma MVM. Až do času, kým nezasiahol minister hospodárstva Richard Sulík (SaS) a predaj natvrdo zakázal. Ovládanie vplyvnej energetickej siete aj naďalej ostane v rukách Energetického a priemyselného holdingu (EPH). Súkromná spoločnosť patrí českému miliardárovi Danielovi Křetínskému a slovenskému miliardárovi Patrikovi Tkáčovi.
Rozhodnutie stopnúť rozbehnutý predaj bolo správne. Maďarsko v tichosti kuje plány na ovládnutie južného Slovenska. Dôkazom sú razantné investície do podpory miestnych športových klubov, peniaze vyplatené na opravu kostolov a snaha o skupovanie slovenskej pôdy. Posledný bod sa stopol až po protestoch ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka (SaS).
Maďarské snahy o posilnenie vplyvu na južnom Slovensku nechajme bokom. Príbeh Stredoslovenskej energetiky ukazuje jeden smutný fakt. Privatizácia energetických spoločností počas vlád Mikuláša Dzurindu skončila fiaskom. Na jej začiatku pritom stáli rozumné argumenty. Konkrétne snaha ochrániť prosperujúce energetické firmy pred nezodpovednými rozhodnutiami politikov.
Pamätníci si možno spomenú na bianko zmenky Jána Duckého (HDZS). Išlo o podpísané šeky, kde chýbala jedine suma a po jej dopísaní majiteľ žiadal vyplatenie desiatok až stoviek miliónov korún. Priamo od Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). Pravdepodobne kvôli ich jednoduchšiemu vymáhaniu prišiel o život samotný J. Ducký. Susedia ho koncom deväťdesiatich rokov našli zastreleného vo vchode jedného z bratislavských panelových domov. Stal sa tak smutným symbolom temnej éry Vladimíra Mečiara (HZDS).
Po nástupe k moci sa podobným machináciám rozhodol zabrániť privatizáciou nový premiér Mikuláš Dzurinda (SDKÚ). Zahraničným súkromných firmám predal 49-percent akcií. Zároveň im zmluvne garantoval právo riadiť energetické podniky. Štát sa stal v podstate štatistom a to napriek vlastneniu 51 percent akcií.
- Slovenskí miliardári
Z dnešného pohľadu išlo o chybu. Zo spoločných firiem potichu vycúvali Francúzi, Nemci aj Taliani. Ovládli ich československý miliardári. Tí ich chcú dnes so ziskom predať. Iróniou osudu je najvážnejším záujemcom Maďarská republika. Krajina s oveľa vyšším verejným dlhom ako Slovensko.
Napriek tomu nemá problém investovať do ovládnutia energetickej siete na strednom Slovensku viac ako miliardu eur. Pre domácu vládu je takýto nákup príliš drahý. Minister hospodárstva aspoň zakázal predaj Maďarom. Významná sieť tak pravdepodobne skončí v rukách iného súkromného záujemcu.
S tatranských tigrom zdochol aj rast platov
Za posledné dve dekády rástli mzdy najpomalšie práve na Slovensku. Ešte v roku 2000 mali Slováci spolu s Čechmi druhé najvyššie mzdy po Slovincoch. V súčasnosti patria medzi najnižšie a k takýmto záverom prišla štúdia Centra pre verejnú politiku (CVP).
Zásadný problém domácej ekonomiky je konkurencieschopnosť postavená na lacnej pracovnej sile. Výroba s vyššou pridanou hodnotou sa rozbehla len v priemyselne rozvinutých častiach krajiny. Teda v povodí rieky Váh a medzi mestami Bratislava, Trnava a Nitra. Zvyšok krajiny dopláca na stále nedokončené diaľnice. Práve vybudovaná cestná infraštruktúra je jednou z podmienok príchodu automobiliek na juh alebo východ krajiny.
Ďalším problémom je absencia reforiem. Posledné veľké zmeny sa vykonali ešte za čias druhej vlády M. Dzurindu (SDKÚ). Napríklad zavedenie rovnej dane prinieslo v roku 2007 historický najvyšší rast hrubého domáceho produktu (HDP). A to až o 10,8 percenta. Pre prudký rast bolo Slovensko označované za stredoeurópskeho tigra Európskej únie.
Reformné obdobie sa skončilo s nástupom ľavicového Smeru. Počas vlád Roberta Fica sa žiadne zásadné zmeny neprijali a jedným z výsledkov je pomalý rast platov. Žiaľ, v tomto sa nič nezmenilo ani po nástupe Igora Matoviča (OĽaNO) a jeho náhradníka Eduarda Hegera (OĽaNO). O reformách sa síce vo veľkom hovorí, ale zatiaľ sa nepodarilo prijať ani jednu a výsledkom bude pomalší rast HDP.
