Syntetické palivá rozhádali Brusel a zástancov čistej elekromobility. Môžu však byť kompromisom

Automobilka Porsche vlani otvorila továreň na výrobu syntetických palív v Čile, ktorá by mala výrobu zo 130 tisíc litrov syntetických palív postupne rozšíriť na približne 550 miliónov litrov ročne. Kritici však hovoria o energetickej náročnosti výroby. Namietajú aj masívne investície, ktoré sa s nimi budú spájať a problematickú logistiku surovín. Pripomínajú, že len osobné autá ročne spotrebujú desiatky miliárd benzínu a nafty.

Európska únia schválila, že po roku 2035 sa budú môcť používať spaľovacie motory so syntetickými palivami, označované aj ako e-palivá (e-fuels). Čo to bude znamenať pre automobilový priemysel, vysvetľuje v rozhovore pre TREND profesor Jan Macek z Centra vozidiel udržateľnej mobility ČVUT.

Ak by rafinérie postupne pretransformovali časť výroby na syntetické palivá, o akej náročnosti a zmenách doterajších procesov hovoríme?

Výroba syntetických palív je energeticky podstatne náročnejšia.Energetická spotreba na vstupe do nabíjačky batérie či na výrobu syntetických palív je v pomeroch zhruba asi jedna ku šiestim. Môže byť aj lepšia, podľa toho, odkiaľ sa získa potrebný oxid uhličitý.

Ak by sa mali syntetické palivá vyrábať vo veľkých objemoch, malo by to zmysel tam, kde je veľmi lacná energia z obnoviteľných zdrojov. Prípadne tam, kde je dostatok jadrovej energie. Pretože s vetrom a slnkom to najmä tu, v strednej Európe, nie je žiadna veľká sláva.

Spomínané Čile je teda na výrobu syntetických palív v súčasnosti vhodné?

V Čile sa dá pri stabilnom vetre použiť veterná energia. Kde sú púšte a svieti slnko podstate intenzívnejšie než u nás, tam to vyzerá aj na väčšie využitie fotovoltiky.

A na toto hrá aj saudskoarabský ropný koncern Saudi Aramco. Bolo by teda možné, že by sa napríklad na Arabskom polostrove vyrábala elektrická energia. A potom by sa do Európy už dovážali priamo palivá šité na mieru. To je proces, ktorý nevyzerá úplne nerealisticky, aj keď to, samozrejme, nebude tak skoro, zrejme ani o päť rokov.

Predstavme si situáciu, že by sa syntetické palivá vyrobili v Južnej Amerike. Čo ďalej?

V prípade malého objemu je to zazmluvnené tak, že sa palivo má vyrobiť v Južnej Amerike a aj sa tam predá, nebude sa nikam transportovať. Do Európy poputuje iba potvrdenie o množstve vyrobeného paliva. Na základe potvrdenia sa bude v Európe počítať, že autá príslušnej firmy, ktorá tam výrobu investične zaplatila, jazdia na takéto palivo. Tento systém už v Európe funguje pre biometán, ktorý je vyrobený z bioplynu. Do budúcnosti by však fyzický transport e-palív do krajín Európskej únie skutočne mohol byť možný.

Podľa súčasných odhadov by sa cena syntetického paliva pri zvýšenej výrobe mohla pohybovať okolo jedného eura a 40 centov za liter bez dane. Ekologická organizácia Transport & Environment však vo svojej analýze tvrdí, že prevádzka vozidiel na syntetické palivá sa v porovnaní s prevádzkou elektromobilov o pár rokov predraží o tisíce eur. Ako to vidíte?