Na konci leta 2021 nastal v Afganistane chaos. Americká a domáca armáda v panickom úteku pred rebelmi za sebou zanechávali vojenskú techniku. V priebehu niekoľkých dní celú krajinu obsadili vzbúrenci. Takmer rovnaká situácia sa zopakovala začiatkom decembra v Sýrii, kde v zhone z krajiny utiekli, okrem prezidenta, aj predstavitelia Hizballáhu, Iránu a Ruska.
Problém krajiny sa začal v roku 2011 Arabskou jarou, ktorá zmietla diktátorské režimy vo väčšine regiónu. Prudký rast cien potravín sa prejavil na nespokojnosti ľudí, ktorí sa masovo postavili vládnucej elite. Prežili iba vlády v krajinách, ktoré dokázali podplatiť ľudí peniazmi a väčšou slobodou, ako Saudská Arábia, alebo brutálnym potlačením protestov, ako Sýria. Do roka sa v krajine spustila občianska vojna a časť populácie sa radikalizovala.
V časti Sýrie vznikol kalifát Islamského štátu. Na jednej strane s ním bojovala koalícia pod vedením Spojených štátov, na druhej strane režim prezidenta Baššára Asada, ktorého mohutne podporoval Irán so svojím libanonským spojencom Hizballáhom. Skutočný obrat však priniesol až vstup Ruska do konfliktu pomocou veľkej vojenskej prevahy.
Rusku sa to vyplatilo. Na brehu Stredozemného mora si posilnilo námornú základňu v Tartuse a vybudovalo leteckú základňu pri Latakii. Na znak poďakovania B. Asad udelil Rusku prenájom oboch území na 49 rokov. Moskva tým získala strategickú logistickú pozíciu na podporu svojich aktivít v Afrike a potenciálne aj na Blízkom východe.
Ruskú idylku však ukončil útok Hamasu na Izrael v októbri minulého roka. Tvrdá a pokračujúca odplata voči palestínskemu hnutiu a neskôr voči libanonskému vazalovi Iránu výrazne ovplyvnili situáciu v celom regióne. Izrael podporovaný Spojenými štátmi ochromil obe hnutia a zasadil mnoho útokov aj samotnému Iránu, keď často bombardoval jeho pozície v Sýrii. V krajine tak vzniklo mocenské vákuum, ktoré využili rebeli.
V priebehu niekoľkých dní dokázali plne poraziť demoralizovaný Asadov režim a donútili mnoho iránskych aj ruských vojakov opustiť krajinu. Rebelov predstavuje zmes rôznych frakcií, ktoré často medzi sebou viedli boje. Najsilnejšou z nich je islamistická skupina Haját Tahrír al-Šám (HTS), ktorú mnoho štátov, vrátane USA a Ruska, považuje za teroristickú organizáciu.
So súčasným stavom situácie v krajine tak nie je spokojná žiadna veľmoc. Najmenej Rusko. V roku 2015 sa krajina stala záchrancom Asadovho režimu, čo jej vybudovalo v regióne veľký rešpekt a otvorilo bránu do Egypta, Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov. V priebehu posledných 12 dní však Rusko túto pozíciu stratilo.
„Sýria bola určite veľmi dôležitá pre vnímanie Ruska ako veľmoci," povedala Nicole Grajewski, expertka na Rusko a Irán v Sýrii z Carnegie Endowment for International Peace. Keď rebeli získajú kontrolu nad oboma vojenskými základňami v krajine, bude to pre Moskvu ponižujúce, dodala. Ruské letecké sily pri svojich posledných útokoch na povstalcov zabili stovky bojovníkov.
Je vysoko pravdepodobné, že krajina stratí základne v Sýrii, pozíciu v regióne aj bránu do Afriky. Spolu s tým príde aj o pozíciu globálnej veľmoci, keď práve Blízky východ bol miestom, pomocou ktorého sa projektovala do role geopolitickej veľmoci. Za túto stratu môže vďačiť vojne na Ukrajine, ktorá si vyžaduje čoraz viac zdrojov.
Igor Girkin, prominentný bývalý veliteľ ruskej milície, ktorý bojoval na Ukrajine a ktorý si odpykáva štvorročné väzenie po tom, čo obvinil V. Putina a najvyšších predstaviteľov armády z chýb vo vojne na Ukrajine, povedal, že postavenie Moskvy v Sýrii bolo vždy vystavené riziku. „Sme preťažení. Porážka sýrskej strany bude aj našou porážkou," napísal z väzenia.
Od geopolitiky k ekonomike
Viesť vojnu je extrémne drahé. Dokazuje to aj ruský rozpočet na budúci rok, ktorého rekordná tretina smeruje na armádu. To je viac ako na školstvo, zdravotníctvo a sociálne veci dokopy. Spolu s výdavkami na bezpečnosť ide o osem percent HDP.
Na prvý pohľad to nevyzerá tragicky. Spojené štáty dávali počas vietnamskej vojny na zbrojenie osem až desať percent HDP. Počas druhej svetovej vojny veľmoci vydávali na armádu často viac ako polovicu HDP. Rozdiel oproti súčasnému Rusku však spočíva v úrokových sadzbách.
Počas veľkých vojenských konfliktov štáty držali úrokové sadzby okolo troch percent, píše The Economist. Aby nevznikla inflácia, razantne zvýšili dane a zaviedli prídelový systém na elimináciu rastu cien. Tento krok však v Rusku pri propagande domácich úspechov nie je možný. Rast inflácie sa dá zastaviť len vysokými úrokovými sadzbami.
Sadzby ruskej centrálnej banky presiahli 20 percent, čo vyvoláva obavy, ako to ovplyvní domácu ekonomiku. Oficiálne údaje hovoria o slušnom ekonomickom raste na úrovni troch percent a stále pomerne nízkej 8-percentnej inflácii. Existujú však pochybnosti, že tieto čísla sú manipulované, ako tomu bolo typické počas dekád komunistického režimu.
Ekonómovia sa domnievajú, že centrálna banka nemá dôvod zvyšovať sadzby nad 20 percent, pokiaľ je inflácia pod úrovňou 10 percent. Podľa odhadov Štokholmského inštitútu je však inflácia v krajine dvojnásobná a ekonomický rast záporný. Ak sa vláde obmedzí prísun devíz, hrozí „sociálna explózia,“ napísal William Pomeranz z Wilsonovho centra.
Závislosť Ruska na devízach je väčšia ako kedykoľvek predtým. Preto rubeľ koncom novembra prudko reagoval na nové americké sankcie voči Gazprombank. Aj keď sa kurz rubľa stabilizoval, je stále o tretinu slabší ako pred vojnou. Slabne aj voči čínskemu jüanu, kľúčovému obchodnému partnerovi Moskvy.
Vláda nemá inú možnosť, než sekať výdavky. V júli ukončila podporu hypoték, čo spôsobilo ich kolaps o polovicu. Znižuje aj výdavky na veteránov a budúci rok plánuje zvýšiť korporátne dane z 20 na 25 percent. Pod najväčším tlakom sú firmy, z ktorých väčšina má dlh s plávajúcimi úrokovými sadzbami, ktoré si nemôže dovoliť. Spoločnosti preto prestávajú investovať. Výkonný riaditeľ štátneho výrobcu zbraní Rostec Sergej Čemezov v októbri varoval: „Ak budeme takto pokračovať, väčšina našich podnikov skrachuje“.
Viesť vojnu dlhodobo pri 20-percentných úrokoch jednoducho nie je možné. Účet za ňu však už prichádza. Tvrdé pristátie ruskej ekonomiky v budúcom roku sa nedá vylúčiť. Aj to môže byť dôvod, prečo sa ruská armáda snaží postupovať dopredu čo najrýchlejšie. November bol z pohľadu jej strát najkrvavejší v histórii – denne bolo v priemere zranených alebo zabitých 1 500 vojakov.
Podľa analytikov Vladimír Putin dúfa, že s nástupom Donalda Trumpa do Bieleho domu vojnový konflikt zamrzne a Rusko v mierovej dohode získa pätinu Ukrajiny. Osud Baššára Asada mu však pripomína, že ani najbrutálnejší diktátor nemusí prežiť devastáciu ekonomiky.
