Prichádza trojitý šok pre európsku ekonomiku. K negatívnym zahraničným aktérom sa pridáva ECB

Na tohto týždňovej obálke Economistu sa ocitla Mona Líza. Oproti originálu jej však vlasy stoja dupkom. Ide o príznačné zobrazenie negatívnej ekonomickej situácie, nielen aktuálnej ale aj budúcej.

Počas tejto dekády rástla európska ekonomika iba na úrovni štyroch percent. Pre porovnanie, americká narástla dvakrát toľko. Vízie do budúcna nie sú o moc lepšie. Napriek tomu, že kontinent zvládol energetickú krízu, čelí ďalším trom veľkým výzvam.

Prvou je lacný čínsky export, ktorý síce krátkodobo pomáha strádajúcim európskym spotrebiteľom, no z dlhodobého hľadiska je problémom. Dostáva totiž mnohé európske firmy pod tlak, a tie to nemusia ustáť. To prináša ekonomické problémy a sociálne napätie.

Na čínsku ekonomiku dopadli následky dlhodobého rastu na dlh, ktoré vláda rieši ich externalizáciou. Miesto podpory domácej spotreby sa snaží exportovať tovary, ktorých je objem je gigantický. Čína stojí až za tretinou svetovej produkcie tovarov.

„Európski výrobcovia sa nervózne pozerajú na východ. Po novembri sa budú nervózne pozerať aj na západ,“ píše Economist. Ak Donald Trump vyhrá prezidentské voľby, čo je najpravdepodobnejší scenár, hrozí zavedenie ciel na európsky export.

Keď D. Trump nastúpil do úradu v roku 2016, zaviedol clá na európsky export ocele a hliníka. Teraz hrozí 10-percentnými clami na všetky tovary. Obsesiou D. Trumpa je vzájomná obchodná bilancia a tá je dlhodobo nastavená v neprospech Spojených štátov. Okrem toho zaútočí aj na európske digitálne dane, cezhraničných dane z uhlíka, ale aj daň z pridanej hodnoty, ktorá má znevýhodňovať americký export.

Budúca európska cesta je posiata pascami. Navyše k dvom externým faktorom sa pridáva silný domáci faktor – politika, ktorá obmedzuje domáci ekonomický rast. Najlepším príkladom je ECB, ktorá drží monetárnu politiku extrémne tesnú v momentne ekonomickej zraniteľnosti.

Už v minulosti Európska centrálna banka napáchala ekonomické škody prílišným dôrazom na infláciu, ktorá nikdy neprišla. Či už to bolo v roku 2008, keď zvyšovala sadzby pre obavy z rastu cien ropy, ktorá nakoniec skolabovala, alebo v roku 2011, keď zvyšovala sadzby počas európskej dlhovej krízy, čo následne prispelo k dlhodobej deflácii.

Teraz ECB bojuje s rastúcimi mzdami, keď sa ich snaží obmedziť utlmením dopytu. Táto politika sa jej môže vypomstiť. Na rozdiel od Spojených štátov totiž európske vlády šetria, úverová aktivita zamrzla a čínske tovary znižujú infláciu. Práve toto je čas, kedy by centrálna banka mala začať znižovať úrokové sadzby, aby podporila ekonomický rast.

Bránenie rastu miezd je chybná politika