Obyvatelia bohatších regiónov dostávajú horšie verejné služby

Pred nedávnom premiér Robert Fico hovoril o možnosti zoškrtať počet zamestnancov v ústrednej štátnej správe až o 30 percent. Plošné škrty by však mohli viesť k paralýze niektorých odborov, varuje odborný asistent z Katedry verejnej správy a regionálneho rozvoja Ekonomickej univerzity Tomáš Černěnko. V minulosti bol riaditeľom Inštitútu správnych a bezpečnostných analýz ministerstva vnútra

Aký priestor na personálne škrty vidíte?  A mali by sa týkať len štátnej správy alebo celého verejného sektora?

Bez zmien legislatívy alebo úloh jednotlivých organizácií a zachovaní súčasného rozsahu služieb poskytovaných občanom relatívne malý. Nejaké úspory sa dajú dosiahnuť lepšou organizáciou práce v rámci jednotlivých úradov. Výraznejšie úspory by sa dali dosiahnuť zmenou úloh, ktoré má verejná správa vykonávať. Ako je napríklad privatizácia niektorých služieb či masívne nasadenie e-governmentu a e-služieb, ktoré však úspory prinesie v dlhšom časovom horizonte. V oboch prípadoch však ide o výraznú zmenu fungovania verejnej správy, čo so sebou nesie isté časové náklady. Je však dôležité podotknúť, že úradníci tvoria iba časť zamestnancov verejného sektora a preto aj redukcia ich počtu prinesie relatívne malé úspory na mzdových prostriedkoch. Môže však výrazne ovplyvniť schopnosť fungovania štátu.

Dá sa to docieliť iba vyššou efektivitou súčasných úradov alebo vidíte priestor pre obmedzenie niektorých činností štátu?

Istá miera úspor sa dá dosiahnuť lepšou organizáciou, ale bez výraznej zmeny legislatívy a skutočným nasadením informačných technológií výraznejšie úspory nie sú možné. Logickým dôsledkom je potom obmedzenie služieb poskytovaných štátom. Aj keď sa dnes už hovorí primárne o znižovaní počtu zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy, môžu byť dôsledky z dlhodobého hľadiska pre krajinu horšie, ako keby sa šetrilo v menšom rozsahu v celom verejnom sektore.

Skúsme príklad.

Už dnes Slovensko nie je schopné v dostatočnej miere pokrývať všetky relevantné témy v potrebnej kvalite, nehovoriac o výraznom deficite v strategickom vládnutí a kapacít ministerstiev napríklad pri kontrolných činnostiach v rámci vlastných pôsobností. V prípade výrazných škrtov sa tak organizácia bude správať podobne ako ľudské telo, všetku energiu sústredí na udržanie základných funkcií a ostatné časti budú postupne chabnúť a odumierať. Výsledkom bude ministerstvo, ktoré bude fungovať „samo pre seba“ namiesto toho, aby riešilo problémy Slovenska podľa aktuálneho stavu poznania. Čiže verejné služby budú nejakým spôsobom fungovať, ale na ich zlepšovanie, zvyšovanie kvality života, rozvoj a dobiehanie ostatných krajín, napríklad len takého Česka, budeme musieť zabudnúť.

Aký by mal byť kľúč k prepúšťaniu?

Kombinácia rôznych opatrení, ktoré budú šité na mieru jednotlivým rezortom a budú zohľadňovať skutočné možnosti ich a ich súčastí tak, aby boli spôsobené škody čo najmenšie. Napríklad pri okresných úradoch počas predchádzajúcej vlády Roberta Fica došlo k výrazným organizačným zmenám a počty pracovníkov boli prispôsobené množstvu vykonávanej agendy. V tomto prípade by plošné škrty bez zmeny legislatívy alebo nasadenia informačno-komunikačných technológií viedli k paralýze niektorých odborov, a teda nedostupnosti alebo výraznému predĺženiu lehôt pre občanov. Napríklad služby katastra alebo odborov živnostenského podnikania.

Je priestor aj v zlučovaní obcí?

Je pravda, že v prípade munuicipalizácie by bolo možné uvoľniť v miestnej samospráve finančné prostriedky vo výške niekoľkých stoviek miliónov eur, ktoré sú dnes viazané v rozdrobenej správnej štruktúre. Ale podobne ako v predchádzajúcich prípadoch bez zmeny legislatívy, ktorá by zmenila spôsob financovania obcí, by zlučovanie obcí pre štát neprinieslo priame úspory. Takto uvoľnené finančné prostriedky by však mohli byť použité na financovanie väčšieho objemu verejných služieb, čo by mohlo znížiť potrebu dodatočných transferov zo štátneho rozpočtu, v súčasnosti potrebných na ich dofinancovanie. Z pohľadu zamestnanosti by municipalizácia nemala mať negatívne dôsledky – jednak majú obce problém s nahrádzaním pracovníkov v dôchodkovom veku a zároveň by došlo k vytvoreniu nových pracovných miest pri zvýšenej produkcii iných verejných služieb. Výsledkom pre občana by tak bola vyššia hodnota verejných služieb, ktoré za svoje dane dostáva.

Je priestor na šetrenie aj v školstve, napríklad znižovaním počtu vysokých škôl a rušením odborov?

Čiastočné úspory by sa dali dosiahnuť aj priestorovou optimalizáciou nielen siete vysokých škôl a úpravou „ponuky“ študijných miest hradených z verejných zdrojov. V prípade rušenia odborov je však namieste otázka, kto bude vychovávať odborníkov pre potreby domáceho hospodárstva. Ak by sme k nemu pristúpili, a nechceli by sme byť čiernymi pasažiermi, tak dáva zmysel „nakupovať“ vysokošpecializované vzdelanie na zahraničných univerzitách napríklad aj priamou finančnou podporou školy či úhradou školného formou vládneho štipendia s podmienkou následnej práce na Slovensku. V kontexte nízkej návratnosti študentov zo zahraničných univerzít je to však riskantný podnik.

Má zmysel prehodnotiť tabuľkové platy, ktoré často zohľadňujú len formálne vysokoškolské vzdelanie?

Určite áno, avšak v kontexte konkurencieschopnosti verejnej správy na lokálnych trhoch práce. Súčasný plošný prístup k odmeňovaniu znemožňuje organizáciám verejnej správy najmä vo väčších mestách ponúkať pracovníkom konkurencieschopné platy. To sa nepriamo odzrkadľuje vo výslednej kvalite produkovaných verejných služieb.

Ak napríklad učiteľ v Bratislave musí mať ešte ďalšie zamestnanie aby dokázal žiť dôstojný život zodpovedajúci jeho vzdelaniu, tak logicky nemôže dlhodobo poskytovať rovnako kvalitné výstupy ako učitelia z menších miest, kde vzhľadom na životné náklady aj súčasný tabuľkový plat je porovnateľný so súkromným sektorom. O tom, že to je problém, svedčia aj aktuálne kroky ministerstva školstva. V prípade správy potom často dochádza k problémom s obsadzovaním uvoľnených pracovných miest, pretože ponuky zo súkromného sektora sú príťažlivejšie.

Vo výsledku tak obyvatelia väčších miest, ktorí vďaka vyšším príjmom platia vyššie dane a vďaka vysokej miere prerozdeľovania tak prispievajú chudobnejším regiónom, dostávajú horšie verejné služby ako obyvatelia v menších obciach. Obávam sa však, že komplexný prístup k takejto zásadnej zmene filozofie odmeňovania vo verejnom sektore dnes nie je možný.