Nukleárna tragikomédia: plytvaním a chaosom k najväčšej investícii v dejinách

Spustenie nového bloku jadrovej elektrárne Mochovce je veľkým úspechom pre Slovensko, ktorým posilní svoju energetickú sebestačnosť a zníži uhlíkovú stopu pri výrobe energie. Všetko ostatné je však na zaplakanie.

Problémy sú spôsobené nedostatkom komunikácie, ktorý projekt sprevádzala už od roku 2008. Zúri energetická kríza, riešiť by ju mal štát v spolupráci s akcionármi elektrární. Prihliadať by mal aj na spotrebiteľov, aby ich účty nenarástli do závratných výšok. Namiesto toho elektrárne čelia legislatívnej smršti.

Už druhý krát počas tohto roka sledujeme, že vláda navrhuje riešenie, z ktorého sú predstavitelia elektrární zdesení a hovoria o bankrote. Elektrárne sa s oneskorením dozvedajú o návrhu, ktorý sa ich bytostne týka.

Otázkou je, prečo sa opakovane hovorí o bankrote, nutnosti žiadať povolenia od bánk či zastavení pravidelného prísunu peňazí od akcionárov v kontexte jedného z najväčších producentov energie v regióne strednej Európy.

Začať a potom si dať dlhú prestávku

Slovensko má bohatú tradíciu dlhodobo rozrobených a nedokončených stavieb. Nejde len o nemocnicu Rázsochy, takto sa u nás stavajú aj jadrové reaktory. Výstavba 1. a 2. bloku Mochoviec sa začala ešte v roku 1981. Po desiatich rokoch však šla výstavba do útlmu.

Obdobie prestávky bolo využité na zmenu systému riadenia a kontroly technologického procesu a nájdeniu nových partnerov a financovania. Po štyroch rokoch sa práce znovu rozbehli a v roku 1998 resp. 1999 boli dokončené.

Zdroj: Milan Ivanič

Najväčšia investícia v histórii SR

Projekt dostavby 3. a 4. bloku jadrových elektrární Mochovce v hodnote 6,2 miliardy eur je najväčším investičným projektom v histórii Slovenskej republiky. Bez plytvania a posúvania termínov by však toto prvenstvo nezískal, keďže pôvodný rozpočet bol necelou polovicou výslednej sumy. Druhým najväčším projektom v histórii krajiny je stavba diaľnice R1 v úseku z Nitry do Tekovských Nemiec, spolu s obchvatom Banskej Bystrice v hodnote 3,3 miliardy eur.

Oproti štandardným piatim až siedmim rokom sa projekt natiahol na dvojnásobok čistého času výstavby. Ako pozitívum možno vnímať dve veci. Rozrobené práce boli na oboch reaktoroch po prestávke dokončené v priebehu necelých troch rokov.

Išlo o prvé reaktory sovietskeho typu dokončené v krajine bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré dosahujú úroveň bezpečnosti porovnateľnú so západnými normami.

Elektráreň Mochovce mala na začiatku 90. rokov rozrobené nie dva, ale štyri jadrové reaktory. V roku 1987 sa totiž rozbehli práce aj na treťom a štvrtom bloku. Aj tie sa zastavili v roku 1991. Po privatizácii väčšinového 66-percentného podielu v Slovenských elektrárňach sa taliansky Enel ako nový akcionár podujal dokončiť 3. a 4. blok.

Zdroj: FB Polícia SR

Prvý a druhý blok bol predražený, tretí a štvrtý blok išiel ešte ďalej

Náklady na dostavbu prvých dvoch blokov Mochoviec dosiahli v prepočte 1,9 miliardy eur a predražené boli približne o 20 percent. Tretí a štvrtý blok sa predražili o 120 percent (6,2 miliardy eur oproti rozpočtu 2,8 miliardy). Dokončené mali byť v priebehu štyroch rokov, nakoniec to trvalo 14 rokov. Polícia a prokuratúra projekt vyšetruje už od roku 2015, prvá kontrola Najvyššieho kontrolného úradu bola už v roku 2014. Špecializovaný tím NAKA v roku 2020 obvinil desať osôb, ďalšie obvinenia ešte môžu prísť. Medzi obvinenými sú aj dvaja talianski manažéri.

Malo ísť o podobnú operáciu ako v 90. rokoch. S dostavbou sa začalo v roku 2008 a spustenie bolo naplánované na rok 2012, resp. 2013 pri štvrtom bloku. Celkové náklady na dokončenie mali dosiahnuť 1,8 miliardy eur. Nakoniec to dopadlo úplne inak.

Výstavba na taliansky spôsob

Taliansky Enel je najväčšou energetickou spoločnosťou v Európe v sektore výroby a predaja elektrickej energie. Preto sa výber takého partnera zdal byť logickým krokom, ktorý mal zabezpečiť úspešnosť projektu. Skúsenosti s prevádzkou jadrových elektrární Enel mal, s ich výstavbou však nie.

Ľudia, ktorí prevádzkujú zariadenia majú zrazu začať stavať. Nemali skúsenosti s výstavbou. V minulosti sa takéto stavby robili cez generálneho dodávateľa, tu to však zastrešoval investor. Ten nemal dostatok kvalifikovaných a skúsených ľudí.

Pri výstavbe jadrových elektrární sa bežne postupuje po jednotlivých systémoch. V tomto prípade sa však išlo po jednotlivých miestnostiach, čo spôsobovalo sklz a predražovanie. Investor, teda Enel, argumentoval zmenou situácie po havárii vo Fukušime.

To však nebola pravda, pretože potrebné zmeny boli v projekte zahrnuté ešte pred touto haváriou, žiadal ich Úrad pre jadrový dozor.

Roztržka vznikla po tom, čo bývalý projektový manažér Enelu tvrdil, že ho vyhodili z projektu Mochoviec, pretože upozorňoval na nedostatky. Svojho bývalého zamestnávateľa obvinil z povrchného prístupu a zametania problémov pod koberec. Vraj nie je čas a problémy majú riešiť dodávatelia.

To bolo v roku 2017, keď sa štvrtý krát navyšoval rozpočet a piaty krát odkladal termín dokončenia jadrových blokov. Rozpočet bol už na úrovni 5,4 miliardy, teda dvojnásobný oproti pôvodným odhadom. Podľa odborníka na jadrovú energetiku Karola Bodoríka bola výstavba už v roku 2016 predražená o tretinu. Odvtedy sa rozpočet zvyšoval ešte tri krát.

Podľa zistení Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) boli od januára 2009 do leta 2019 popísané zmluvy za 4,6 miliardy eur. Na súťaž nebol čas, išlo o priame zadania. To by možno nevadilo, keby výsledné práce boli kvalitné a vybraní dodávatelia za nimi stáli.

Rozpočet sa vedome navyšoval, ale tak, aby nemohol byť nikto obvinený. Keď príde nezávislá kontrola hoci aj z Marsu, tak nepríde na to. Obstarávania sú formálne v poriadku.

Nedorobkov a vád však bolo priveľa a absentovali jasné pravidlá, ako budú dodávatelia na vlastné náklady odstraňovať a naprávať tieto škody. Subdodávateľov bolo vyše sto, polovica boli slovenské firmy.

Enel si ako väčšinový akcionár, investor a koordinátor výstavby zjavne neviedol najlepšie. Od roku 2016 je na odchode, polovicu svojho balíka predal českému Energetickému a průmyslovému holdingu (EPH), zo stavby ho však nepustia, kým nebude hotový aj štvrtý blok. V projekte pritom Enel nebol sám, štát vlastní 34-percent akcií Slovenských elektrární a kontrolné právomoci.

Kontrola na slovenský spôsob

V roku 2014 sa problémy prevalili naplno. Peniaze sa minuli a stavba ostala stáť. Už v roku 2013 sa rozpočet navyšoval o prvé stovky miliónov eur, vláda však odmietala pôvodný návrh na navýšenie rozpočtu z 2,8 až na 3,8 miliardy eur. Enel argumentoval bezpečnosťou a tým, že podobné veci sa dejú aj inde v Európe.

Vy ste so Siemensu, možno nám viete dodať nejaké know-how z oblasti jadrových elektrární. My tu staviame jadrovú elektráreň, ale nikdy sme to ešte nerobili a nič o tom nevieme.