Najväčší importér LNG na svete platí tretinové ceny oproti Európe. Plynu má dosť

Tokio bolo dlhé roky najväčším importérom plynu na svete, až koncom roka 2021 ho predbehla Čína. Aj tá však platí vyššiu cenu ako Japonci. Zatiaľ čo ostrovná ekonomika platila v auguste okolo 60 eur za megawatthodinu (MWh), čínsky drak platil viac ako 150 eur a Európa vyše 200 eur.

Odvtedy ceny o niečo klesli, ale diametrálny rozdiel ostáva. Európa má možno to najhoršie za sebou, ale stále sa borí s bezprecedentnou energetickou krízou, Čína musela v lete pre vysoké ceny obmedziť import plynu. Japonci o energetickej kríze vo svete so záujmom čítali v novinách, pretože doma nič také nemali.

Ceny plynu rastú, ale postupne

Ceny energií síce postupne rastú, ale zďaleka nie takým tempom ako inde. Inflácia rovnako nie je vážnym problémom. Viac ako 30-ročné maximá tu znamenajú rast cien o 3,4 percenta. Čo by za to dala Amerika alebo Európa. V skutočnosti majú Japonci skôr problém so slabým jenom, ktorý dvíha účet za importy, a teda aj za energie.

Podľa dát Svetovej banky platili Japonci v lete 2022 dvojnásobné ceny za plyn v porovnaní s minulým letom, zatiaľ čo väčšina Ázie platila trojnásobok a Európa viac ako štvornásobok. Inak povedané, ak by ceny plynu v Európe stúpali rovnako ako v Japonsku, cena plynu v lete by bola zhruba 60 eur za MWh a žiadna energetická kríza by neexistovala.

Japonsko tak môže Európe poskytnúť veľmi užitočné lekcie, ako sa energetickej kríze vyhnúť. A to hlavne preto, že si energetickou krízou prešlo pred dekádou a rozhodlo sa, že sa to skrátka nesmie opakovať. Japonskú energetickú krízu pritom nespôsobili geopolitické roztržky ale prírodná katastrofa.

Japonsko bola nukleárna veľmoc, ktorá v roku 2010 vyprodukovala najviac elektrickej energie z jadra na svete. Jadro bolo pritom len druhým najdôležitejším zdrojom energie v krajine, to sa malo zmeniť. Do roku 2030 mal podiel energie z jadra stúpnuť z približne 30 percent na 50 percent.

Vlny Tichého oceánu zaliali jadrové plány

Tieto plány v marci 2011 zaliali vlny Tichého oceánu. Silné zemetrasenie spôsobilo veľké tsunami, ktoré zasiahlo tri reaktory jadrovej elektrárne Daiči vo Fukušime. Odvtedy už nič nebolo ako predtým, všetkých 54 jadrových reaktorov v krajine odstavili z dôvodu bezpečnostných kontrol. Podiel elektrickej energie z jadra sa prepadol z 30 na 14 percent, minulý rok tvoril len päť percent. Väčšinu jadrových elektrární dodnes opätovne nespustili.

Elektrinu, ktorú nevyrobili v jadrových reaktoroch, museli vyrobiť inak. Hoci Tokio robí, čo sa dá a stúpa aj podiel obnoviteľných zdrojov, gro výpadku museli kompenzovať fosílne palivá. Zatiaľ čo postavenie uhlia v energetickom mixe zostalo stabilné, zemný plyn začal čoraz viac dominovať. Momentálne kryje približne 40 percent produkcie elektrickej energie. Pre porovnanie, v Európe len 24 percent. Prečo teda Európa problém má a Japonsko nie?

V prvom rade, Japonsko stavilo na dlhodobé kontrakty dodávok LNG. Krajina vychádzajúceho slnka bežne podpisuje kontrakty na desať až dvadsať rokov. Tým nie je povedané, že to je univerzálne riešenie. Tak ako všetko, má svoje výhody aj  nevýhody. Medzi nevýhody určite patri indexácia na ceny ropy. Japoncom sa niekoľkokrát stalo, že plynu na trhu bolo dosť, ale cena ropy stúpala a preto museli platiť viac.

Okrem toho, podpisovať dnes kontrakty na dodávku fosílnych palív na desať rokov dopredu, keď ešte nie je isté, koľko sa bude reálne spotrebovávať o dekádu, tiež prináša riziká. Tak či onak, tento prístup prináša zjavne viac výhod ako nevýhod. Nebude preto náhoda, že minulý rok sa vo svete podpísalo najviac dlhodobých kontraktov za posledných päť rokov.