Moskva chcela byť hlavným plynovým obchodným uzlom pre Európu aj Áziu. Črtá sa fiasko

Na jar 2014 Rusku išla karta. Bez väčších problémov a bez odporu Západu si odrezalo kus územia z východu Ukrajiny a ako bonus zobralo polostrov Krym. To bolo v marci. Už pár týždňov na to mu podaril ďalší veľký prelom, dohoda o dodávkach plynu s Čínou.

Možnosti Moskvy sa zdali nekonečné. Zväčšovala svoje územie, Západ poslušne platil za plyn a ropu, v prevádzke bol nový plynovod, ktorý obchádzal všetky tranzitné krajiny a na spadnutie bolo povolenie pre Nord Stream II. Nový plynovod, ktorý mal privádzať plyn do Číny, už bola úplne nová kapitola ruskej energetickej hry.

Vladimír Putin niekoľkokrát vyhlásil, že chce prepojiť všetky západné a východné plynovody. Uprostred celého systému by bol ruský Gazprom so svojimi kohútikmi a plyn by púšťal tam, kde by viac zaplatili. Vydieranie, ktoré praktizoval na Ukrajine či v Európe, by nabralo globálny rozmer.

Čína však nebola naivná. Rokovania sa ťahali od roku 2004, dlho sa však nevedeli posunúť z memorandovej fázy ku konkrétnej zmluve. Čína by plynovod aj prijala, veď plyn dodávaný rúrou od suseda by vhodným spôsobom diverzifikoval dodávky LNG od ďalších dodávateľov. Chcela však lepšie podmienky a tak sa hrala na drahú nevestu.

Mohla si to dovoliť, pretože v tom čase už mala uzatvorené nové dohody o importe plynu z centrálnej Ázie a Mjanmarska. Ruský plyn by sa možno aj zišiel, ale počas rokovaní v rokoch 2004 až 2014 postupne klesal objem, ktorý Čína od Ruska skutočne potrebovala.

Strategický projekt, ktorý nikdy nezarobí

Počas návštevy Putina v Číne v máji 2014 nakoniec prišiel očakávaný zlom. Pôvodne bolo v pláne ďalšie memorandum o vzájomnom porozumení. Takých však už mali Rusi plnú zásuvku. Lenže Moskva zmenila taktiku. Čínskym súdruhom ponúkla, že ak podpíšu zmluvu, môžu do nej napísať iné čísla. Tými bola pochopiteľne myslená cena.