Krajina, kde nenávidia ženy. Jeden zo sloganov odporcov zákazov interrupcií. Nechajme teraz bokom večne spory ohľadne splodenia života. Z čisto ekonomického pohľadu ide o trpkú pravdu a tragické nastavenie spravovania spoločnosti.
Konzervatívni politici stratia po narodení dieťaťa záujem o jeho budúcnosť. Minimálne nebojujú za lepší život osamelých matiek tak hlasno ako proti potratom. Rozvod je pre veľkú časť žien odsúdením na život v chudobe. Dokonca aj v prípade, ak majú trvalé zamestnanie. Dôvodom je povinnosť platiť štátu vysoké odvody a dane.
Snaha čo najviac ošklbať zamestnancov je dlhodobým znakom slovenskej mzdovej politiky. Práve pri osamelých matkách patríme k najviac drakonickým krajinám na svete. Spomedzi bohatších štátov sa podobne zle správajú k ženám len v Turecku a vo Švédsku.
V prvej z menovaných krajín ide o zámer. Konkrétne o snahu zabezpečiť v spoločnosti silnejšie postavenie muža. V druhej sú vysoké platby štátu kompenzované silnými sociálnymi službami. Napríklad dostupnými jasľami a škôlkami. Na Slovensku za zlý stav môže ľahostajnosť a ignorovanie skutočných problémov.
Čo Matovič celkom nepochopil
Minister financií predstavil „daňovú revolúciu“. Pod bombastickým názvom navrhol zmeny v daňovo-odvodovom systéme. V rámci nich sa rozhodol bojovať proti živnostníkom. Konkrétne, zrušiť ich nízke dane a odvody.
Ide o tragické nepochopenie problému. V krajine sa ťažko žije kvôli vysokému zaťaženiu zamestnancov. Drahá pracovná sila núti odchádzať z krajiny fabriky zamerané na výrobu produktov s nízkou pridanou hodnotou. Ide hlavne o firmy pôsobiace v elektrotechnickom priemysle. Postupne a k ním pridáva aj výroba jednoduchých automobilových súčiastok.
Negatívny trend môže spomaliť jedine zníženie ceny práce. Získaný čas zároveň treba využiť na prilákanie výroby s vysokou pridanou hodnotou. Potom vysoká cena práce nebude až taký problém z pohľadu konkurencieschopnosti krajiny. No stále bude problém z pohľadu až príliš nízkych čistých príjmov zamestnancov.
Slovensko si od pracujúcich ľudí berie veľa peňazí. Podľa samotného ministerstva financií priemerný zamestnanec zaplatí štátu 8-tisíc eur za rok. Priemerný živnostník odvedie len 2-tisíc eur. Alebo inak. Dva milióny ľudí pracujúcich v trvalom pracovnom pomere zaplatilo štátu minulý rok 16 miliárd eur. Približne 400-tisíc samostatne zárobkovo činných osôb „len“ 800 miliónov eur.
Popredné miesta v negatívnej štatistike
Napriek uvedenému problém nie je v nízkych odvodoch drobných podnikateľov, ako sa to verejnosti snaží prezentovať Igor Matovič. Zásadné komplikácie spôsobuje vysoké zaťaženie práce v trvalom pracovnom pomere. Tento fakt potvrdzuje porovnanie v rámci Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
Slovensko je na tom najhoršie práve pri osamelých matkách s dvoma deťmi. Z ich mesačného príjmu si štát zoberie až 31,8 percenta. Ide o tretie najhoršie umiestnenie v rámci 37 štátov. Horšie je to len v spomínanom Švédsku (33,3 percenta) a Turecku (35,1 percenta). Naopak najlepšie na Novom Zélande (-18,1 percenta) a v Kanade (-17,9 percenta). Záporná sadzba je spôsobená štedrou podporou slobodných matiek. Tie v spomínaných dvoch krajinách dostanú zo systému viac peňazí, ako do neho zaplatia.
Zlú situáciu v budúcnosti pravdepodobne napravia vyššie rodinné prídavky. Na druhej strane bezdetní zamestnanci prídu o nezdaniteľné minimum. Daňová revolúcia zmení systém s veľkou pravdepodobnosťou v neprospech slobodných ľudí bez záväzkov.
Všetko bude závisieť od detailov. Tie sa minister financií neunúva vysvetliť. Všetko odbíja slovami: „Ide len o technické detaily a tie sa časom vyriešia,“ povedal.
- Daňový klin
Koľko peňazí zoberie pacujúcemu človeku štát? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Každá krajina má vlastný systém daňovo-odvodového zaťaženia. Niekde závisí veľkosť konkrétnej sadzby od výšky príjmu. Inde preferujú jednu sadzbu pre všetkých. Porovnanie tiež komplikujú rôzne výnimky, úľavy a štátom vyplácané podpory.
V snahe o čo najpresnejšie porovnanie rozdielnych systémov vznikol takzvaný daňový klin. OECD prostredníctvom neho vyjadruje rozdiel medzi celkovými nákladmi práce a čistou mzdou zamestnanca. Percentuálny pomer predstavuje sumu odvedenú štátu z celkovej ceny zamestnanca. Zároveň sú medzi príjmy započítané aj rôzne štátne podpory, úľavy a výnimky. V slovenských pomeroch ide napríklad o odvodový bonus na dieťa. Výsledkom je čo naj presnejšie porovnanie zaťaženia práce.
Vysoké slovenské dane a odvody
Pre slovenskú ekonomiku je typické vysoké daňovo-odvodové zaťaženie. Priemerne platený zamestnanec odvedie z hodnoty svojej práce do štátnej pokladnice 43,7 percenta. Ide až o 29. najvyššiu hodnotu v rámci 37 štátov OECD. Samotný rebríček je zostavený z údajov za rok 2020.
Slovenská priemerná cena práce bola minulý rok 1 532 eur. Z tejto sumy štát na daniach a odvodoch získal 670 eur. Samotný zamestnanec v čistom zarobil 862 eur. Štatisticky najčastejšie vykazovaná hrubá priemerná mzda dosiahla 1 133 eur.
Najmenej svojim občanom zo mzdy strhne Kolumbia. Ide o sumu zodpovedajúcu 18,2 percenta. Veľká Británia je kráľom Európy a priemerne plateným zamestnancom zoberie 30,8 percenta. V rámci Európskej únie je jednotkou Írsko s odvodom vo výške 32,3 percenta.
Rebríček obsahuje aj jedno veľké prekvapenie. Aj pomerene silno sociálne severské štáty sa uspokoja s menšou časťou mzdy svojich občanov. Pri priemerne platenom zamestnancovi stačí fínskej štátnej pokladnici 41,2 percenta a švédskej 43,1 percenta. Obidva štáty ponúkajú svojim občanom neporovnateľne lepšie služby ako Slovensko.
Aj pri porovnaní zaťaženia priemerne zarábajúcich manželov s dvoma deťmi patrí slovenskému hospodárstvu 29 pozícia. Pri porovnaní podpriemerne zarábajúcich zamestnancov krajina klesne na 30. priečku. Relatívne dobre sú na tom len nadpriemerne zarábajúci odborníci.
Pri bezdetnom človeku s platom na úrovni 167 percent priemernej mzdy patrí Slovensku 23 priečka. Hlavne bohaté západné štáty majú progresívne zdaňovanie. Tam lepšie zarábajúci ľudia platia oveľa vyššie dane. Napríklad v Belgicku si štát zoberie až 58,1 percenta.
- O lepších službách nie je reč
Vysoké dane hlavne na západe prinášajú lepšie služby štátu. Bohatšie krajiny ich dokonca utiahnu aj pri menšom zaťažení pracujúcich ľudí. Práve nulová snaha o zlepšovanie služieb štátu je najväčšou chybou reforiem na Slovensku.
Občania jednoducho nemajú dôvod platiť viac, pokiaľ za to nedostanú lepšie školstvo a zdravotníctvo. Minister financií sa získané peniaze rozhodol prejesť. Konkrétne minúť na vyššie rodinné prídavky, rodičovský bonus a najnovšie aj poukaz vo výške 500 eur pre zaočkovaných dôchodcov. Zaplatia to bezdetní pracujúci a živnostníci. Na oplátku od štát nedostanú nič.
Napriek tomu daňová reforma prináša len symbolické znižovanie zaťaženia práce. Samotným firmám sa náklady nezmenia vôbec. Samostatne zárobkovo činným osobám prudko stúpnu dane aj odvody. Reformy vôbec nepočítajú s tvorbou nových pracovných miest. Ani s razantným zvyšovaním konkurencieschopnosti Slovenska.
