Ľ. Andrassy: Zdravotníctvo je choré. Nefunguje strategické a finančné riadenie, ani kontrola

Slovenská politika potrebuje kontrolu ako soľ, ukazuje to aj alarmujúci tav v zdravotníctve.  O výsledkoch kontrol v minulom roku hovorí predseda Národného kontrolného úradu (NKÚ) Ľubomír Andrassy.

Aká je rola NKÚ pri kontrole ministerstiev?

Vláda, ministri, štátne inštitúcie, ale taktiež privátny sektor potrebuje, aby mu niekto nastavoval skúšku správnosti. Najlepšie je, ak vám ju nastavia vlastní zamestnanci. Ak máte v inštitúcii dobre nastavený systém vnútornej kontroly, vtedy viete priebežne vyhodnocovať, či vám to funguje, či dosahujete ciele, či idete správnou cestou.

Ak ale zistíte, že ste sa z tej cesty vychýlili, alebo že sa nenapĺňajú ciele, ktoré chcete dosiahnuť o tri alebo o päť rokov, tak viete urobiť nápravné opatrenia. Vnútorný systém vám nie vždy môže dobre fungovať, preto tu majú byť aj inštitúcie, ktoré sú nad systémom vnútornej kontroly. Takouto inštitúciou je práve Najvyšší kontrolný úrad, ktorý má za povinnosť odpočtovať plnenie verejných politík. Má dávať verejnosti odpovede na otázky, ktoré súvisia s tým, či ministerstvá, ministri, predstavitelia štátnych podnikov dodržiavajú nielen zákony, či postupujú podľa schválených pravidiel, ale či aj verejné prostriedky, ktoré používajú na rôznu agendu, sú používané efektívne a hospodárne, či dosahujeme ciele, pre ktoré sme sa rozhodli aktivity financovať z verejného rozpočtu.

Prečo ste sa pustili do kontroly zdravotníctva?

Ak chcete posudzovať niečo aj z hľadiska detailov, najprv musíte mať vytvorený obraz. My sme sa začali venovať zdravotníctvu detailne ešte pred šiestimi rokmi. Bolo to aj na základe rozhodnutia môjho predchodcu Karola Mitríka, kde na základe analýz, rizikových podkladov, ktoré hovorili o tom, že do slovenského zdravotníctva nám tečie viac ako šesť miliárd eur, že v zdravotníctve je veľký objem peňazí, ktoré tam smerujú aj z európskych fondov, ale už vtedy bolo veľa peňazí, ktoré si museli zaplatiť samotní pacienti. Hovoríme skoro o jednej miliarde eur, ktoré takýmto spôsobom do zdravotníctva tiekli.

Začali sme kontrolou koncových štátnych nemocníc, preverovali sme ale aj nemocnice, ktoré sú v portfóliu privátnych spoločností, preverovali sme poisťovne a takto sme si vytvárali určitý obraz o tom, kde my ako národná autorita pre oblasť externej kontroly vidíme riziká, kde z hľadiska fungovania systému vidíme šedé miesta, ktoré je potrebné riešiť, či už z úrovne ministerstva alebo až z úrovne vlády, aby finančné prostriedky, ktoré sa nachádzajú v zdravotníctve, boli použité aj ekonomicky, aj účelne a hlavne, aby tí, ktorí zdravotníctvo najviac potrebujú, pacienti, boli spokojní so službami a výkonmi, ktoré im poskytujú tí, ktorí v zdravotníctve pracujú.

Skutočne, do zdravotníctva ide tuším okolo sedem percent HDP. Dôležité je, ako je s prostriedkami nakladané. Aké boli vaše zistenia?

Musím skonštatovať, že slovenské zdravotníctvo je choré. Slovenské zdravotníctvo potrebuje vážny zásah. Potrebujeme vážny zásah z hľadiska strategického riadenia - 18 ministrov za ostatných 30 rokov, čo je asi to najhoršie číslo, ktoré som mohol vyrieknuť.

Ďalšia veľmi dôležitá poznámka súvisí s tým, čo je prioritnou oblasťou práce NKÚ, a to je finančné riadenie. Rezort zdravotníctva nevedel ani v minulosti a nevie ani dnes preukázať, akým spôsobom je finančne riadený a aké finančné toky majú reálne tiecť do nemocníc, aby sme vedeli poskytnúť bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Aký objem finančných prostriedkov musíme vyčleniť na ambulantný sektor, aby sme nemali problém s tým, že máme jeden z najnižších počtov ambulancií, či už všeobecných lekárov, pediatrov v rámci nielen strednej, ale v rámci celej Európy. Koľko finančných prostriedkov potrebujeme do liekovej politiky a ako je nastavený systém schvaľovania jednotlivých liekov preto, aby pacienti, ktorí majú onkologické ochorenie alebo problémy so srdcom, dostávali lieky, ktoré síce neboli kategorizované pred troma, piatimi, siedmimi rokmi, ale aby pacienti, ktorí ochoreli v tomto roku, dostávali tie najkvalitnejšie lieky, a buď ich dostanú na výnimku, alebo ich nedostanú vôbec.

Ak by som to mal zhrnúť, tak najväčší problémom, prečo som skonštatoval, že zdravotníctvo je choré a potrebuje lekára, je, že nefunguje strategické riadenie a absentuje finančné riadenie. A už vonkoncom nehovorím o systéme kontroly, ktorý sa dostal na takpovediac úroveň nula.

Je to trošku paradoxná situácia, pretože zdravotníctvo je jednou z hlavných politických tém, o ktorých rozprávajú politici sprava, zľava aj zo stredu. Všetci sa venujú zdravotníctvu a nakoniec zisťujeme, ak už dosť zveličím, že je to čierna diera na peniaze, kde dávame financie, ale nevieme si odkontrolovať, kam idú, čo robia a preto nevieme, či ich je dosť, či ich je málo, či ich možno treba alokovať inde. Je to tak?

Nechcem použiť možno silné slovo, že čierna diera. Ale  s celým slovenským zdravotníctvom sme sa asi dostali do čierneho lesa a nevieme, kam ísť z hľadiska digitalizácie, kvality výkonov, financovania, nevieme, či potrebujeme nemocnice na tej alebo inej úrovni.

Ak robíme obstarávanie, či už sanitiek alebo CT prístrojov, tak namiesto toho, aby sme nakupovali zariadenia, ktoré slúžia účelu, pre ktorý ich kupujeme, zrazu ich nakupujeme dvakrát, trikrát drahšie, a potom sa čudujeme, že nemáme finančné prostriedky na to, aby sme vedeli zvýšiť cenu bodu pre ambulantných lekárov, aby nemuseli vyberať poplatky od pacientov.

Musím skonštatovať, že Najvyšší kontrolný úrad nevie povedať, či tých 7 miliárd, ktoré sa nachádzajú v slovenskom zdravotníctve, je dosť alebo málo. Nevieme posúdiť, či do slovenského zdravotníctva, aby poskytoval tie najkvalitnejšie výkony, potrebujeme ešte posunúť pol alebo jednu miliardu, pretože vôbec sa nepracuje s dátami, nemáme k dispozícii finančné ukazovatele. Nevieme vyhodnocovať efektivitu ústavnej zdravotnej starostlivosti, keď nemocnice každý rok generujú stratu. Ale neregenerujú ju preto, že by mali neschopné manažmenty, ale preto, lebo práve politici vstupujú do fungovania jednotlivých nemocníc.

Akým spôsobom?

Politici rozhodnú, že nemocnica dostane o 200 miliónov menej oproti tomu, čo má dostať a riaditeľ musí urobiť vyrovnaný rozpočet. Ale on vie, že nemá finančné prostriedky na to, aby napríklad zvýšil platy pre lekárov, zdravotné sestry alebo celý personál. Teda áno, politici sa usmievajú, zvyšujú finančné prostriedky alebo zvyšujú mzdy pre lekárov, ale manažment v nemocnici nevie, odkiaľ na to zvýšenie získa finančné prostriedky.

Potom sa vám stane to, čo sme konštatovali z predchádzajúcich kontrol, že máme zdravotníctvo zadlžené. Dlh v koncových nemocniciach je skoro miliarda eur, no zapríčinený je práve chybnými vstupmi politikov, lebo sa zvýšili ceny, mzdy, ale nemocnica nedostala viac peňazí. Čo ostalo riaditeľovi nemocnice, aby mu neodišli lekári, aby mu neodišli zdravotné sestry? No vyplácal im  vyššie mzdy. Nemal, ale na odvody, neplatil odvody do sociálnej poisťovne a zadlžili sme celý systém.

Dnes, ak by sme išli podľa zákona, tak právna až trestnoprávna zodpovednosť za tento stav nie je na politikoch. Tí od všetkého dajú ruky preč, ale práve orgány činné v trestnom konaní, polícia môže začať trestné stíhanie voči riaditeľovi nemocnice, že porušil povinnosti pri správe cudzieho majetku, že neplatil odvody do sociálnej alebo zdravotnej poisťovne. Ale on to nerobil preto, lebo chcel peniaze ukradnúť. Robil alebo nerobil to preto, lebo na to tie finančné prostriedky v rozpočte nemal.

Celý problém zdravotníctva sa už roky traduje ako problém súkromného kapitálu v zdravotníctve. Myslíte si, že toto je ten hlavný problém? Alebo je tým problémom možno chýbajúca stratégia, možno aj implementácia?