Na konci 90. rokov minulého storočia sa začal posledný komoditný supercyklus. Vytvorila ho Čína, ktorá z neho masívne profitovala. Komodita, ktorá ho najviac reprezentuje, je oceľ.
Nech akcie rástli akokoľvek prudko, len málo aktív dokázalo za posledných 25 rokov vzrásť na cene tak výrazne ako oceľ, ktorej hodnota sa zvýšila takmer desaťnásobne. Následky boli veľké po celom svete.
Obchodný objem sa strojnásobil, píše Javier Blas v komentári pre Bloomberg. V Austrálii, ktorá sa stala hlavným vývozcom do Číny, vznikali noví komoditní miliardári a najväčšie domáce firmy. BHP a Rio Tinto sú stále lídrami v globálnej ťažbe komodít.
Najväčší oceľový boom však zaznamenala samotná Čína, ktorá ročne vyprodukuje miliardu ton ocele. Tá smerovala do masívnej industrializácie a boomu na trhu nehnuteľností. Obe tieto bubliny však po vyše štvrťstoročí praskli a Číne zostali významné nadmerné kapacity vo výrobe a aj na trhu domácich nehnuteľností.
V polovici augusta zaznamenali ceny čínskych nehnuteľností pokles na deväťročné minimá, čo dokumentuje nedostatok dopytu napriek početným vládnym stimulom. Podobnú krízu zažívajú čínske automobilky, keďže domáci dopyt po vozidlách stále neprekonal maximá z roku 2016.
Odpoveďou na slabosť domáceho trhu je export. Ten v prípade automobilov v minulom roku vzrástol o viac ako polovicu a vyvolal reakciu zo strany USA aj Európy vo forme vysokých ciel. Osud automobilov bude čoskoro nasledovať aj oceľ.
Brusel stavia zelenú transformáciu na neistom základe. Ak sa mýli, svet bude ešte horšie miesto
Čína produkuje viac ako polovicu globálnej produkcie ocele, pričom domáca spotreba začína vykazovať známky veľkých problémov. Dopyt v krajine sa od roku 2020 znížil o 10 percent. Ceny reagovali poklesom o tretinu a marže oceliarov skolabovali. Momentálne je v zisku iba jedno percento domácich výrobcov.
V súčasnosti Čína exportuje 100 miliónov ton ročne, čo predstavuje objem celej severoamerickej produkcie. Tento objem môže ďalej rásť, potenciálne až k úrovni 200 miliónov ton. Pre oceliarov po celom svete to bude veľká rana.
Keď sa niečo podobné udialo v rokoch 2015 a 2016, cena ocele spadla na polovičnú úroveň voči súčasnej cene. Už teraz sa mnoho európskych výrobcov sťažuje na prílev čínskeho exportu. Napríklad nemecký Salzgitter uviedol, že v prvom polroku preň dosiahol stratu.
Podľa druhého najväčšieho výrobcu ocele na svete, európskeho giganta ArcelorMittal, je súčasná situácia neudržateľná. „Nadmerná produkcia Číny v porovnaní s dopytom vedie k agresívnemu vývozu; ceny ocele v Európe aj v USA sú nižšie ako marginálne náklady na jej produkciu,“ píše v poslednej kvartálnej správe.
Skutočný otras na trhu však spôsobil najväčší svetový producent, čínsky Baowu Steel Group. Predseda predstavenstva Hu Wangming povedal, že sektor čaká „tvrdá zima“ a pokles bude „dlhší, chladnejší a ťažší na prežitie, než sa očakávalo“.
Spojené štáty americké a možno aj Európska únia sa budú snažiť ochrániť svoj oceliarsky priemysel novými clami, avšak ich export do sveta bude pre nízke čínske ceny prakticky nemožný. Naopak, bude závisieť od domáceho dopytu, a ten rovnako slabne. Ak príde ekonomická recesia, vysoké zisky z minulých rokov sa rýchlo preklopia do strát.
