Uznávaný ekonóm Daniel Lacalle v rozhovore pre TREND upozorňuje na súčasné nástrahy európskej energetickej politiky. Tvrdí, že Európska únia (EÚ) musí viac načúvať reálnym problémom priemyslu a energetickým spoločnostiam. Ak bude naďalej dávať do popredia ideológiu a aktivizmus, firmy budú z Európy masívne odchádzať.
Tvrdíte, že Európa potrebuje zmeniť energetický model. V čom vidíte chyby centrálne plánovanej európskej politiky?
Najväčšou chybou európskeho energetického modelu bolo viesť energetickú politiku podľa rozhodnutí aktivistov, nie prostredníctvom dialógu s priemyslom, investormi a pochopením toho, čo energetika skutočne je. Únia má pozitíva ako talent, investičné schopnosti, kapitál, má spoločnosti a určite má príležitosti. No musí sa vyhnúť politike, ktorá prináša víťazov a porazených a ktorá obmedzuje dostupnosť technológií.
Nedáva žiadny zmysel, že tvorcovia politiky popierajú dôležitosť zachovania jadrovej a vodnej energie počas procesu energetickej transformácie, zatiaľ čo solárna a veterná energia sa vyvíja zodpovedajúcim spôsobom a so ziskom. Zároveň je v rozpore s bezpečným energetickým modelom popierať dôležitosť rozvoja našich vlastných zdrojov, pretože obnoviteľné zdroje si takisto vyžadujú veľmi významné množstvo ťažby medi, lítia a tak ďalej.
Akou cestou by sa teda v prípade energií mala Únia uberať?
Európske štáty potrebujú premýšľať o energetickej politike z perspektívy uľahčovania namiesto zasahovania, pretože to zjavne nefunguje. Platíme za energiu vyššie ceny ako v porovnateľných ekonomikách a sme menej konkurencieschopní. Zároveň nevyvíjame technologické možnosti, ktoré by nám umožnili byť silnejšími.
Keď hovoríme o cene energie v Európe, aká je úloha trhu?
Úloha trhu je v súčasnosti veľmi obmedzená, pretože keď sa pozriete na svoj účet za energiu, približne o 70 percentách nákladov rozhoduje vláda, sú regulované, zasahuje do nákladov a, samozrejme, daní. Rola trhu by mala byť omnoho silnejšia, vďaka tomu by sme dokázali dosiahnuť lepšie ceny pre spotrebiteľov. Vlády by nemali prenášať chyby politiky na spotrebiteľov vo vyúčtovaní za energiu. Nie je teda prekvapením, že európski zákazníci sú nahnevaní, pretože vidia, že ceny ropy klesajú a oni z toho nemajú žiadne výhody. Vidia, že ceny zemného plynu klesajú a nedostávajú žiadnu výhodu, pretože účet za energiu v priemernej domácnosti alebo priemernom podniku predstavuje približne 70 percent daní a regulovaných nákladov. Musíme znížiť tieto neuveriteľne zaťažujúce poplatky a oživiť trhy. Nemá zmysel veriť, že problémy s reguláciou sa vyriešia väčšou reguláciou.
Upozorňujete, že malí a strední podnikatelia platia za elektrinu o 20 percent viac ako v Číne, Indii či Spojených štátoch. Niektoré nemecké spoločnosti preto už obmedzujú výrobu a chystajú sa odísť z krajiny. Čo bude nasledovať?
Nemecká ekonomika je veľmi silná a firmy nemajú problém s konkurencieschopnosťou. Problém je, keď vládna politika robí konkurenčné podnikanie nekonkurencieschopným. To je absurdné, nie? Nejde teda o to, že tieto spoločnosti odchádzajú, pretože chcú. Je to preto, že nemajú inú možnosť. A to je veľmi nebezpečné. Viete, vlády môžu robiť chyby. Všetci robíme chyby, ale musíme sa poučiť a musíme svoje chyby napraviť. To je pokrok. Ak vlády namiesto toho, aby zlepšili a zmenili svoju politiku, urobia to, že chyby ešte zdvojnásobia, potom je to pre podniky veľmi nebezpečný signál, pretože vedia, že neexistuje žiadna nádej. A to znamená menej pracovných miest, nižší rast, nižší reálny rast HDP na obyvateľa.
V súčasnosti však Únia na výstražné signály nereflektuje a ide striktne cestou rôznych aktivistov.
Energetická politika je absolútne rozhodujúca pre rozvoj a nevyhnutná pre rast. Nebezpečenstvo ponechania energetickej politiky na aktivistov je v tom, že nerozumejú energetike a je to len o ideológii. A v skutočnosti ich cieľom nie je ekologickejšia, silnejšia a produktívnejšia ekonomika s vyšším rastom. Ich cieľom je sociálne a ekonomické inžinierstvo. Veľký problém je teda nečinnosť politikov, ktorí vedia, že je to chyba, ale nerobia nič, pretože sa obávajú, že aktivisti sa obrátia proti nim. A keď ide o Nemecko, je to jednoduché: buď krajina niečo urobí, alebo sa z nej stane stagnujúca ekonomika.
Ani nemecký minister hospodárstva Robert Habeck nepočúva odborníkov na energetiku ani ekonómov, ktorí varujú, že tento scenár sa neskončí dobre.
Politici môžu byť nerozumní. Ale žijeme v demokracii, nie v autokracii. Takže on môže byť nerozumný alebo sa môže zdať, že je nerozumný, ale občania a podniky ho môžu prinútiť, aby bol rozumný. Nie je to na ňom. Je politikom populácie, ktorej dal prísľub vysokého rastu a nízkych cien energií, no nakoniec vytvoril politiku s vysokými cenami a nízkym rastom.
Ako hovoríte, peniaze sú určujúce. Teraz je ich veľa práve v zelenej politike.
Problém je v tom, že popierame, čo je zelená politika. Nemám problém s investovaním do obnoviteľných zdrojov. Je v poriadku, ak berieme do úvahy technologický vývoj a snažíme sa znížiť uhlíkovú stopu. No keď energetickú politiku začne viesť aktivizmus, dosiahneme úplný opak a to je problém. V Nemecku dnes po 500-miliardových dotáciách na solárnu a veternú energiu viac než 40 percent energetického mixu tvoria fosílne palivá. Takže na jednej strane zelené ciele nedosiahnete, na druhej strane trestáte podnikateľov a občanov. Politika by sa teda nemala posudzovať podľa názvu alebo zámeru, ale podľa výsledkov. Je mi jedno, či to nazvú zelenou politikou alebo politikou šťastia. Na tom nezáleží. Politika by sa mala posudzovať podľa výsledku a ten je negatívny. Preto je potrebné túto politiku zmeniť. Takéto jednoduché to je. Ľudia by mali povedať – čo je veľa, to je veľa, dosť, stačilo.
Ako sa pozerať na európsku politiku v oblasti znižovania emisií, keď je Európa zodpovedná za menej než desať percent globálnych emisií, zatiaľ čo Čína, USA či India majú oveľa väčší podiel na znečistení?
Posadnutosť úvahou o tom, že zelenú politiku môžete posudzovať iba podľa toho, či emisie oxidu uhličitého (CO2 ) stúpajú alebo nie, nemá vôbec zmysel. Úplne ignorujú všetky ostatné emisie rôznych znečisťujúcich plynov. V Európe máme energetickú politiku, ktorá ovplyvňuje iba jednu časť sveta, no emisie CO2 nemajú hranice. Takže rozhodnutie o odstavení jadrových elektrární, keď ich Čína stavia desiatky, nedáva zmysel. Je to problém Európskej únie, ktorá si v podstate myslí, že model sociálneho inžinierstva bude efektívny a že to bude dobrý príklad pre zvyšok sveta.
Aké sú na to reakcie vo svete?
Cestujem po celom svete. Zvyšok sveta sa pozerá na Európu a každý hovorí: Čo to, dopekla, robia? Prečo popierajú všetky svoje príležitosti v oblasti zdrojov, technológií? Kvôli vízii, ktorá je úplne nesprávna. Pretože úplne ignorujeme všetku ťažbu medi, lítia. Úplne ignorujeme, že si budujeme závislosť od Číny, čo prispieva k závislosti od Ruska. Nikto, kto rozumie energetike, nerozumie tomu, čo teraz Európska únia robí. A ak sa vrátim k tomu, že politika sa posudzuje podľa výsledkov, my už teraz poznáme výsledky takejto politiky. Pred rokmi, keď som napísal knihu Svet energie je plochý, by sa dalo namietať a nesúhlasiť. No teraz, o dvadsať rokov neskôr, si myslím, že môžeme urobiť veľmi jasnú analýzu a povedať – prepáčte, toto nefunguje.
Keď Španielsko v júli 2023 prevzalo predsedníctvo v Rade EÚ, povedalo, že sa zameria na štyri ciele vrátane pokroku v zelenej transformácii, a potvrdilo odchod od jadra. Je to stále tak?
Žiaľ, áno. Energetickú politiku v Španielsku diktujú a riadia aktivisti, nie ľudia, ktorí energetike rozumejú. Čo táto politika priniesla? Dovoz ruského zemného plynu sa znásobil. Takže to nefunguje veľmi dobre. Navyše vláda investície do obnoviteľnej energie v skutočnosti obmedzila. Pôvodné plány mohli byť skvelé, no neurobili nič. Zatváranie jadrových zdrojov v Španielsku prináša to isté, čo v Nemecku, vraciame sa k uhliu. To nedáva zmysel.
Premiér Pedro Sánchez s jadrom na rozdiel od Slovenska, Česka či Poľska nepočíta, spolieha sa na slnko a vietor. Môže európska energetika fungovať, keď si každá krajina zvolí iný prístup?
Nedáva to zmysel. Jedna krajina hovorí, že sa chystá odstaviť jadrovú energiu. Ďalšie hovoria, že postavia nové jadrové elektrárne, a tretie ich zakážu. Problémom je viera, že sa môžete plne spoľahnúť na prerušované a nestále technológie. Solárna energia je skvelá, Španielsko má viac slnka a znamená to, že v diverzifikovanom energetickom mixe môže mať vyššie percento solárnej energie, čo je v poriadku. No solárna energia je prerušovaná a nestála energia. To isté platí o vetre. Tieto zdroje potrebujú zálohu (záložný zdroj) a to je veľmi drahé. Výsledkom politiky P. Sáncheza je to, že práve teraz dotujeme plynové elektrárne, aj keď nie sú ziskové, aby sme mohli zálohovať solárne terminály v čase, keď nepracujú a nedávajú energiu. Pre spotrebiteľov je to teda v konečnom dôsledku oveľa drahšie.
Aké je najlepšie riešenie energetického mixu pre krajinu ako Slovensko?
Pre Slovensko logika diktuje, aby si ponechalo významný podiel jadrovej a vytvorilo mix jadrovej, vodnej a plynovej energie. A treba investovať do tých obnoviteľných zdrojov, kde má krajina vyššiu mieru flexibility a efektívnosti. No netreba odmietať ani slnko a vietor. Mali by ste mať diverzifikovaný energetický mix, v ktorom budete mať ako krajina dostatok energie na udržanie bezpečnosti dodávok, aj keď sa na ceste objavia problémy s plynom alebo niečím iným.
Ako riešiť diverzifikáciu a inovácie v energetike na celoeurópskej úrovni?
Politikom treba doslova povedať, aby sa vyhli aktivizmu a začali byť v energetike pragmatickí. A pritom dodržiavali tri princípy: bezpečnosť dodávok, konkurencieschopnosť a cenovú dostupnosť. Musia myslieť i na štvrtý princíp, ktorým je rešpekt k životnému prostrediu, no ten nesmie pošliapať prvé tri. Musia ísť súbežne. Všetky tieto veci možno dosiahnuť tak, že necháme priemysel dýchať, umožníme spoločnostiam, ktoré vedia, čo robia, investovať. Môžu robiť chyby, no ak urobia chyby, neprenesú náklady na spotrebiteľa.
Ako si to možno lepšie predstaviť?
Predstavme si to na plánovanom systéme v bývaní. Keď postavíte príliš veľa domov, ceny domov klesnú. A potom si ľudia môžu dovoliť kúpiť lacnejší dom. Takže môžete urobiť chybu, keď príliš rýchlo postavíte ďalšie domy a potom ceny klesnú. No v takom prípade trh problém vyrieši. V energetike v Európe máme jediný systém, v ktorom keď staviate príliš veľa, je to pre spotrebiteľa drahšie. To je absurdné. Únia sa sústredila na ciele, ktoré si určila, namiesto toho, aby ciele a stratégiu prispôsobila realite a diskutovala s ľuďmi, ktorí rozumejú podnikaniu a energetike. Zmena musí nastať v tom, že prejdeme od intervencií a centrálneho plánovania k stratégii a určeniu priorít.
Ako vidíte globálnu energetickú budúcnosť v nasledujúcom desaťročí?
Bude fenomenálne, pretože máme obrovskú príležitosť v oblasti nových technológií. Máme k dispozícii zdroje a kapitál, pri ktorom nesmieme brzdiť investície. Myslím si, že Spojené štáty budú naďalej hlavným hráčom v oblasti ropy a zemného plynu. V ťažbe ropy už prekonali Saudskú Arábiu a Rusko. Pravdepodobne v tom budú pokračovať. Čína bude ďalej rozvíjať jadrové, uhoľné a obnoviteľné zdrojov. Aj India bude potrebovať oveľa viac energie, takže bude viac investovať do vlastných zdrojov, a to nielen do tých obnoviteľných.
Hovoríte, že Európa by sa nemala báť Číny. Ako to vysvetľujete?
Čína je partnerom, ktorého Európa potrebuje, a Čína potrebuje Európu. Bez Európy a Spojených štátov Čína nebude schopná reagovať na výzvy v sektore nehnuteľností, energetike a ďalších oblastiach. Veriť, že Čína je protivník, je veľká chyba. Ale je to rovnaká chyba, ako keby Čína verila, že protivník je Európa. Neexistuje nič také ako zlý obchodný partner. Ak je Čína príliš ochranárska a dotuje svoj priemysel, dostaneme lepšie a lacnejšie produkty. Problémy vytvorené protekcionizmom sa riešia len otvorenosťou. Vždy bude na svete krajina, ktorá bude vyrábať lacnejšie ako Slovensko, Španielsko alebo krajiny EÚ. Takže aby sme zvýšili konkurencieschopnosť, musíme priniesť pridanú hodnotu. Ak si myslíme, že Čína príliš dotuje, riešením nie je príliš dotovať.
Na Slovensku sa veľa hovorí o čínskych elektromobiloch, ktoré môžu zaplaviť európsky trh. Netreba sa obávať aj konkurencie z USA? Ako sa môže situácia zmeniť po amerických prezidentských voľbách?
Neviem, kto vyhrá voľby, ale nikto nechce slabšiu Európu. Problém je, že sa stále pozeráme na chyby, ktoré urobili USA alebo Čína, a tie v EÚ kopírujeme. Prečo nekopírujeme veci, ktoré robia správne? Napríklad v diverzifikovanej energetickej politike tak, že nebudeme ideologizovať, posilníme technológie a budeme robiť fiškálnu politiku, ktorá nezaťaží ešte viac podniky a domácnosti. A pozrime sa aj na celkové súvislosti. Spojené štáty a Európa sú nielen kultúrni, ale i diplomatickí, vojenskí a ekonomickí partneri. A budú nimi naďalej. Podobne môžete byť obchodným partnerom Číny, a pritom nesúhlasiť s inými jej politikami, ktoré má. Medzi USA a Európou nebude v najbližších rokoch žiadny problém. Európa však nemôže povedať Spojeným štátom – nebudeme míňať na obranu, míňajte na ňu viac vy, nebudeme toľko investovať do výskumu v oblasti zdravotnej starostlivosti, pretože je to pre nás drahé, míňajte na to viac vy. Takto nefunguje obchodné partnerstvo. Ak máme posilňovať partnerstvo v oblasti armády, zdravotníckych inovácií a ďalších technológií, musí to byť niečo za niečo (quid pro quo). Model „vy míňate, my dostávame“ nebude fungovať ani pre USA, ani
Viacero firiem chce z Európy odísť do USA. Európa dnes preto jediná vyznieva ako porazená.
Práve preto by sme nemali kopírovať chyby USA, ale to, čo z nich robí lídrov. V Európe sa hovorí, že európske firmy odchádzajú do USA, pretože Spojené štáty poskytujú rôzne dotácie. Nie je to však tak, práve EÚ je najdotovanejšou ekonomikou na svete. V skutočnosti majú v USA oveľa flexibilnejší regulačný aj legislatívny systém a aj flexibilnejší pracovný trh. Prečo teda v Európe neurobíme to isté, ale namiesto toho sa sťažujeme? Podľa poslednej správy OECD je priemerné zdanenie miezd v Európe viac ako 43 percent. V Spojených štátoch je o desať percentuálnych bodov nižšie. Prečo by tam potom európske firmy neodchádzali? Zároveň sú v USA výrazne nižšie náklady na energiu. Ak masívne zvýšite cenu práce bez zvýšenia produktivity, zvýšite dane a náklady na energiu, potom budú ľudia aj firmy odchádzať. Pre Európu by to mal byť budíček.
Pred eurovoľbami sa viac diskutuje, že EÚ sa odklonila od pôvodnej úlohy posilňovať voľný obchod a skĺzava k ideológii a aktivizmu. Čo jej želáte do ďalších rokov?
Projekt EÚ je obrovský úspech a bol by som rád, keby Únia tento projekt obhájila. Po úspechu totiž môže prísť stagnácia a môžeme vstúpiť na cestu dekadencie. To si neprajem. Maximum z európskeho projektu sa dá vyťažiť tým, že jednotlivé krajiny budú v rámci celej skupiny dosahovať individuálne svoje najlepšie výsledky. Je extrémne nebezpečné, ak sa, naopak, majú prispôsobovať minimálne priemeru. Ak sa pozriem na Slovensko, hovorím si – vau, je to skvelý obchodný partner, v raste HDP na obyvateľa ste predbehli Španielsko. Preto by aj Slovensko malo vyťažiť maximum zo svojich jedinečných predností v rámci EÚ. Z toho nakoniec bude úžitok pre všetkých. Dnes v Únii všetci chcú, aby sa každý neustále dostával na priemer. To nie je dobré. Ak je priemer nastavený napríklad šialenými daňami v Belgicku či vo Francúzsku, to nie je riešenie. Nechcime byť priemerní, ale posilňujme to, v čom je každý dobrý a v čom je líder. Takto môžeme európsky projekt obhájiť.
- Daniele Lacalle
- Španielsky ekonóm a finančný manažér sa špecializuje na financie, energetiku a globálnu ekonomiku, je profesor ekonómie na IE Business School v Madride, hlavný ekonóm v Tressis SV a zastáva mnohé ďalšie významné funkcie. Má dlhoročné skúsenosti z pôsobenia v sektoroch energetiky a financií vrátane praxe v severnej Afrike, Latinskej Amerike a na Blízkom východe. Daniel Lacalle je autor viacerých bestsellerov, ktoré vyšli v anglickom jazyku: Life in the Financial Markets (Život na finančných trhoch; Wiley, 2014), The Energy World Is Flat (Svet energie je plochý; Wiley, 2014, spoluautor: Diego Parrilla), Escape from the Central Bank Trap (Únik z pasce centrálnych bánk, BEP, 2017) a Freedom or Equality (Sloboda alebo rovnosť; PostHill Press, 2020). Prednášať do Bratislavy prišiel na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika.
Ďalšie dôležité správy
