Najefektívnejšie sú tie dane, ktoré nevidíme. Toto tvrdenie je variácia starého známeho "zíde z očí, zíde z mysle". No ekonómka Amy Finkelstein zašla ďalej a vypočítala, aký veľký je vplyv neviditeľných daní (via Ian Ayres). Elektronizácia mýtneho systému na diaľniciach umožnila vyberať oveľa vyššie mýto a šoféri boli oveľa menej citliví na zmenu ceny:
"Odhadujem, že mýto je o 20 až 40 percent vyššie, ako by bolo bez elektronického systému. V súlade s vysvetlením založeným na (ne)viditeľnosti dane, som zistila, že pri elektronickom mýtnom systéme dopyt po využívaní cesty reaguje na výšku mýta menej elasticky a samo mýto je menej citlivé na volebný kalendár."
Znamená to, že ochota platiť dane a akceptovať ich výšku je do istej miery behaviorálny fenomén. Ak je zdanenie nenápadnejšie, ľudia toľko neprotestujú. Finkelsteinovej štúdia je zaujímavá v tom, že ukázala, aký veľký môže byť takýto efekt. Vyplývajúci z toho, že ľudia nestoja s autami v radoch pred mýtnicou, ale platia daň pohodlne cez elektronický systém. Zvýšenie o 20 až 40 percent je sakra vysoké číslo. Ian Ayres následne špekuluje, či by nebolo pre štát výhodnejšie stanovovať daňové sadzby cez divoké čísla. Ako sú napríklad násobky Eulerovho čísla (približne 2,718). Prípadne by dane mohli mať baťovské ceny. Nie 19 percent, ale 18,99 percenta.
Otázka je, či chceme, aby bol štát efektívnejší v zdaňovaní cez zneužívanie behaviorálnych nedostatkov daňovníkov. Na jednej strane je s výberom daní spojená deathweight loss (prosím vám, vie niekto lepší slovenský preklad ako strata mŕtvej váhy?), ktorá velí zjednodušovať daňový systém. Každý dolár, ktorý napríklad americká vláda získa od daňovníkov je spojený s desiatimi centmi nákladov súvisiacich s udržiavaním dokumentácie a vypĺňaním rôznych priznaní. Svetová banka to pred pár rokmi identifikovala ako jeden z nedostatkov podnikateľského prostredia. A začala sledovať nielen indikátor výšky zdanenia, ale aj jeho administratívnej náročnosti. Slovensku sa v tomto rebríčku nedarí veľmi dobre.
Na druhej strane je tu spomínaný behaviorálny problém, že ľudia strácajú pri nenápadnejšom zdaňovaní bdelosť. Myšlienka, že takýto daňový systém umožňuje rast prerozdeľovania nie je nová. Siaha do čias Johna Stuarta Milla, v modernejších dobách ju tlmočil napríklad laureát Nobelovej ceny za ekonómiu James Buchanan. Sám libertariánsky guru Milton Friedman spätne lamentoval, že jeho práca pre ministerstvo financií na zjednodušení daňového systému počas druhej svetovej vojny prispela k rastu prerozdeľovania v Spojených štátoch. Takže otázka na Richarda Sulíka. Naozaj je odvodový bonus taký skvelý nápad?
