Robert Mistrík sa pred pár dňami pustil do ostrej kritiky programu SDKÚ-DS pre oblasť vedy a výskumu. Myslím, že celkom správne. Aj Robert Mistrík však dozaista vie, že politické programy sú pre strany najmä príležitosťou pre zverejnenie riešení toho, čo chcú počuť ich voliči. To znamená, že nie sú ani tak svedectvom o názoroch politických strán, ako skôr dobovým dokumentom o tom, po čom túžili v roku 2010 ich voliči.

Z tohto pohľadu je aj program SDKÚ-DS - v tomto prípade pre oblasť životného prostredia - dosť tristnou správou o stave spoločnosti.

1. Obnovíme ministerstvo životného prostredia

Odpor environmentálnych aktivistov voči zlúčeniu envirorezortu postráda silnejšie argumenty a zdá sa, že jedine SDKÚ-DS na túto „mediálnu bublinu“ skočila. Environmentálni rojkovia si totiž pod činnosťou ministerstva často nepredstavujú nič viac než to, ako vyhnať developerov z Vysokých Tatier. O reálnych kompetenciách ministerstva však toho veľa nevedia.

Väčšina krajín v Európe má ministerstvo životného prostredia zlúčené s ďalšími oblasťami pôsobenia (skontrolovať možno napr. tu), i keď im zostáva „environment“ v názve. Aj naše ministerstvo doteraz manažovalo oblasti, ktoré mu celkom neprináležia (napríklad vodnú a vodárenskú alebo odpadovú infraštruktúru). Zlúčenie ministerstiev neznamená pre výkon environmentálnej politiky takmer nič, môže však ušetriť prostriedky z verejných zdrojov i napomôcť k tomu, aby sa vyriešili niektoré zásadné problémy.

2. Zastavíme výstavbu ropovodu cez Žitný ostrov

Konkrétna trasa ropovodu ešte nie je známa, tak ako nie je známa ani reálnosť rizík závažného poškodenia ropovodu, ani alternatívne riešenia, ktoré môžu byť environmentálne rizikovejšie. Tento proces podlieha mnohostupňovému schvaľovaniu a možné je i to, že ropovod nakoniec ani nebude.

SDKÚ-DS však chce zhora rázne zakázať jedno riešenie, bez ohľadu na to, či sa ukáže ako menej alebo viac rizikové než jeho alternatíva. Dodajme, že v tomto prípade má ísť o 12 kilometrový úsek. Ten má väčšinou dĺžky pokračovať v Rakúsku, ktoré zvykne byť veľmi citlivé na neekologické zásahy do krajiny.

3. Naštartujeme obnovu Vysokých Tatier

SDKÚ-DS sa domnieva, že jedným z dôvodov stagnácie obnovy Tatier je nefunkčnosť Výboru vlády SR pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier. Tento výbor bol od počiatku len predstieraním riešenia. Exekutívnu moc má totiž vláda a tá nebola schopná uskutočniť potrebné opatrenia ani počas vlády Mikuláša Dzurindu. Problém „obnovy Tatier“ totiž nespočíva v neexistencii nejakého byrokratického výboru, ale v neschopnosti ministerstva zrekonštruovať Štátnu ochranu prírody na modernú organizáciu, ktorá by disponovala právomocami nakladať s pozemkami štátu v chránených územiach, stanovovať režim ochrany, viesť vyjednávania so súkromnými vlastníkmi, vyplácať náhrady za obmedzenia, kupovať, prenajímať a predávať pozemky, vyberať vstupné a hospodáriť s prehľadným rozpočtom a finančnými tokmi. V tomto zlyhal Dzurinda rovnako ako Fico. Snaha SDKÚ-DS o opätovné zavedenie bezzásahových zón je v bezpráví, aké panuje v ochrane prírody na Slovensku, len ďalším kupovaním mačky vo vreci – až po kúpe uvidíme, aký dlžobný úpis nám z neho vypadne.

4. Obce, mestá a kraje budú rozhodovať o nebezpečných skládkach a ťažbe uránu

V reakcii na kauzu „pezinskej skládky“ sa SDKÚ-DS chopila úlohy veľkého regulátora a proces schvaľovania skládok, ktorý je komplikovaný a mnohostupňový, chce zaťažiť ďalšou pečiatkou – rozhodnutím vyšších a nižších samospráv. Obávam sa, že tento proces povedie len k ďalšiemu nárastu korupcie a problém vôbec nevyrieši (viac tu). Neskôr si to zrejme uvedomila aj SDKÚ-DS a novelu stavebného zákona podávala v miernejšom prevedení. V programe sa však k návrhu paradoxne vracia.

Spor o pezinskú skládku nie je sporom o zdravotné riziká skládky, ale o porušení/neporušení postupov pri povoľovaní skládky pri nesúhlasnom rozhodnutí obce. Ako uviedla líderka iniciatívy proti skládke Zuzana Čaputová v nedávnej diskusii v TA3, „celá argumentácia (aktivistov – pozn. aut.) je postavená na tvrdení o nezákonnosti povolenia skládky“. K tomu, aby sa ďalšie podobné prípady neopakovali, by mal byť prepracovaný stavebný zákon tak, aby investori a obce vystupovali v právne stabilnom prostredí a s jednoznačnými pravidlami hry.

5. Umožníme vjazd cyklistov do lesov

SDKÚ-DS sa snaží presadiť, aby náklady za vjazd na bicykli či na koni do lesa aj mimo lesných ciest a označených trás znášali naďalej vlastníci pozemkov „tak, ako to bolo bežné počas posledných 200 rokov“. Počet cykloturistov však za ostatných 20 rokov veľmi vzrástol, preto je naozaj namieste, aby sa zvýšila i citlivosť k právu vlastníkov lesov. Vo vyspelých krajinách sa takýmito nezmyslami nezaoberajú, dominuje tam právo verejnosti na bicyklovanie v lesoch výhradne na vyznačených chodníkoch a týka sa najmä štátom vlastnených lesov.* Dobrým riešením je i spoplatňovanie bicyklovania v lese (príklad z Veľkej Británie), čo je veľmi vhodný cenový nástroj a mohol by byť príjmom práve pre vlastníkov lesov.

Pozoruhodné je i to, že akonáhle ide o strednú vrstvu (teda skupinu, pre ktorú je „ušitý“ program SDKÚ-DS), zrazu neprekáža ani fakt, že cyklisti rušia zver v prírode. Citlivosť mestského voliča ku zvieratkám však náhle vzrastie, ak má vláda rozhodnúť o návštevníkoch luxusných hotelov pri národných parkoch.

6. Kvóty CO2 rozdelíme férovo

SDKÚ-DS chce schváliť transparentný mechanizmus rozdeľovania kvót CO2, ale neupresňuje, ako to chce uskutočniť, ani to, o ktorých kvótach hovorí. Kvóty pre firmy sa prerozdeľujú na základe „výpočtu nárokov“ firiem, čo je veľmi vratký postup. Veľmi podobný prípad k tomuto je „výpočet ceny“ pozemkov v správe štátu a ten stál (aj pri nečinnosti Dzurindovej vlády) štátnu kasu už pekných pár desiatok miliónov eur.

Ťahanie medových motúzov nie je namieste. Tento korupčný systém nie je možné dokonale „technicky“ odbúrať, môžeme sa spoliehať len na poctivosť vládnych úradníkov a na kontrolné mechanizmy Európskeho spoločenstva.

Populizmus

SDKÚ-DS vo svojom programe vypichla výhradne tie témy, ktoré rezonovali v médiách a zaujímali nezanedbateľnú časť verejnosti počas ostatných štyroch rokov. Ich program pre životné prostredie je populistický. Podstatné problémy v environmentálnej politike totiž ležia úplne inde: najmä v gigantických rizikách korupcie pri správe podzemných a povrchových vôd, v paralyzovanej ochrane prírody, v predraženom a zaostávajúcom zhodnocovaní odpadov. Kto by sa však zaujímal o to, že vlády cez envirorezort už dlhé roky vyťahujú z peňaženiek občanov zbytočné miliardy pre svojich kamarátov? Zrejme aj v SDKÚ-DS dobre vedia, že mestský volič si za prázdne vrece s nálepkou „verejný záujem“ priplatí rád.

Na poctivosť v environmentálnej politike si tak zrejme budeme musieť ešte dlho počkať.

* Toto tvrdenie sa opiera o preštudovanie viacerých zdrojov a informácií dostupných cez internet, napr. tu, tu, tu, tu, tu, tu, tu)