Stabilná kúpna sila jednotky peňazí ukotvuje cenové očakávania, čo prospieva plánovaniu ekonomických subjektov. Neklesajúca hodnota peňazí zase umožňuje úschovu hodnoty, ako i jej porovnávanie v čase. Nedochádza k redistribúcii hodnôt medzi držiteľmi peňazí, ktorých hodnota klesá, a vlastníkmi strojov či pozemkov, ktorých ceny rastú. V priemere nemeniace sa cenníky zase minimalizujú náklady na ich zmenu (menu costs), či náklady spojené s premenou inflačných peňazí na reálne statky (shoeleather costs). Nerastúca hodnota peňazí zasa zabraňuje tzv. likviditnej pasci, ktorá spôsobuje neexistenciu investícií s nízkym reálnym výnosom pre držanie peňazí pod vankúšom. Toľko k výhodám stabilnej hodnoty peňazí.
V histórii sa objavili tri základné prístupy, ako udržiavať stabilnú hodnotu peňazí - naviazanie ich hodnoty na nejakú komoditu (komoditný štandard), konštantné ale veľmi mierne zvyšovanie zásoby nekrytých peňazí (monetarizmus) a inflačné cielenie.
Peniaze naviazané na zlato boli bežné pred prvou svetovou vojnou. Strácali hodnotu iba ak strácalo hodnotu zlato, čo väčšinou nebol ten prípad. Hospodársky rast pri konštantnej ponuke zlata však núti ceny klesať, čo vytvára náklady podobné pri inflácii: redistribúciu a neistotu spojenú s prepisujúcimi sa cenníkmi. Naviac, nominálne úroky v ekonomike nemôžu klesnúť pod nulu, čo pri deflácii znamená absenciu pôžičiek s nízkym reálnym úrokom. Pri arbitrárnych nálezoch nových ložísk zlata zase ekonomiku bombardujú inflačné šoky. Ďalším problémom je, že hodnota zlata voči ostatným tovarom a službám kolíše, čo popiera cieľ konštantnej kúpnej sily jednotky meny. Napriek tomu zlato zabezpečilo svetu po desiatky rokov značnú cenovú stabilitu. Model komoditného štandardu zameraného na cenovú stabilitu koša tovarov priniesol Irving Fisher.
Monetarizmus vychádza z peňazí nekrytých žiadnou komoditou a pozorovania, že inflácia je výsledkom nesúladu medzi objemom peňazí v obehu a množstvom výrobkov a služieb v ekonomike. Navrhuje zvyšovať peňažnú zásobu o určité malé percento ročne, čo pri hospodárskom raste zabezpečí stabilné ceny (mierne vyššie množstvo peňazí na mierne vyššie množstvo výrobkov a služieb). Problém však nastáva v definícii peňažnej zásoby. Okrem mincí a bankoviek sú tu bežné účty v bankách, kreditné karty, nákupné poukážky, termínované vklady, dlhopisy..., pričom každá z týchto položiek má výmennú hodnotu a preto rast ich objemu pôsobí proinflačne. Rôzne likvidné formy "peňazí" môžu na infláciu vplývať rôzne. Monetaristický experiment začiatkom 80tych rokov v USA a Británii skončil pomerne rýchlo.
Najnovším "hitom" v stabilných peniazoch je inflačné cielenie praktizované napríklad Európskou centrálnou bankou. Článkami na tému sa preslávil i súčasný šéf Fedu Ben Bernanke. Cielenie sa snaží udržiavať stabilnú cenovú hladinu určovaním úrokových sadzieb (zvyšovaním ak je riziko inflácie a naopak). Podobne ako monetarizmus však naráža na definičný problém - stabilitu ktorých cien cieľovať? ECB sa snaží o stabilitu spotrebiteľských cien. Hranica medzi spotrebou a investovaním však nie je úplne zjavná (kúpa auta sa klasifikuje ako spotreba, kúpa domu ako investícia). Inflačné bubliny naviac okrem spotreby vznikajú aj na trhu nehnuteľností, akcií či komodít, čo tiež znižuje hodnotu peňazí. Paul Krugman zasa varuje pred vyššou nezamestnanosťou pri cielene nízkej inflácii - pre tendenciu nominálnych miezd neklesať (sticky wages).
