Pomoc utečencom musí byť adresná, inak budú Slováci sklamaní

Firmu Gevorkyan zakladal jej majiteľ  Artur Gevorkyan na „zelenej lúke“ v Banskej Bystrici s dvadsiatimi dolármi vo vrecku. Napriek byrokratickým prekážkam a nedostatku peňazí sa však za takmer tri desaťročia stala lídrom v oblasti práškovej metalurgie v rámci Európy.

K jej úspechu prispeli nielen zamestnanci zo Slovenska, ale napríklad aj z Arménska, Bieloruska a Ukrajiny. A. Gevorkyan im podľa svojich slov rád poskytuje príležitosť, ale hneď dodáva, že svoj život musia chcieť zmeniť oni sami.

Vaša cesta na Slovensko sa začala v roku 1996, keď ste sa rozhodli odísť z domova. Čo vás k tomu viedlo?

Tu treba upresniť, čo nazveme domovom, pretože ja som Armén a z krajiny som odišiel už pred štyridsiatimi rokmi. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi som už odchádzal z Ukrajiny, pričom tým motívom bolo žiť v inom prostredí.

V čom malo byť to prostredie iné?

Vo všetkom. Dá sa povedať, že som viacnásobný imigrant. Som síce hrdý na tom, že som Armén, ale nechcel som žiť tradičným spôsobom v Arménsku. Niežeby som sa cítil zle, ale vedel som si predstaviť aj komfortnejší život. Nechcel som sledovať všetky zvyky a tradície a chodiť na nekonečné návštevy rodín. Proste toto nebolo moje. Chcel som robiť niečo chlapské a bez protekcie. Preto som išiel z Arménska preč a šiel som do armády.

Zdroj: MATEJ KALINA

A čo váš odchod z Ukrajiny?

To boli deväťdesiate roky a tam to bolo, ako to bolo a ja som chcel postaviť nejaký seriózny biznis, a to muselo byť niekde v Európe.

Keď teda v Európe, prečo Slovensko? Prečo nie napríklad Francúzsko alebo Nemecko?

Vtedy som predpokladal, že to tam bude komplikovanejšie. Poznám však ľudí, ktorí vtedy zakladali firmy v týchto krajinách a v konečnom dôsledku to mali jednoduchšie. Okrem toho, že som vedel ruštinu ako slovanský jazyk, tu bolo všetko oveľa zložitejšie a administratívne extrémne náročné.

Čím ste si teda museli po tejto stránke prejsť?

Bol to nenormálne náročný proces. Teraz je všetko online, ale vtedy okrem toho, že pracovníci na cudzineckej polícií boli priateľskí a snažili sa mi s formalitami pomôcť, to bolo nekonečné. Často som šoféroval tridsať hodín z Ukrajiny na Slovensko, aby som zistil, že mi chýba nejaký papier. Kým som ho priniesol, vypršala platnosť iného dokumentu. V konečnom dôsledku mi to vtedy trvalo okolo deviatich mesiacov. Pritom v Poľsku to isté trvalo týždeň a v Česku polovicu času. Ale to dopredu človek nevie odhadnúť.

Ako vás po príchode Slováci privítali?

Najprv sa správali ku mne opatrne, pretože sa obávali, či nie som nejaký ruský oligarcha. Ale keď videli, že som prišiel na normálnom aute a riešil som priestory na prenájom, kde by som sa  venoval výrobe, tak to opadlo. Mne sa zapáčilo na Slovensku hneď, a to napriek tomu, že mi na začiatku bolo úplne jedno, kam pôjdem. Chcel som iba odísť z Ukrajiny.

Čím vám učarovalo?

Mne sa páčilo, že ľudia neboli dotieraví. Bolo to iné ako napríklad v Arménsku, kde keď vás privítajú, tak ste hneď kamarát, skoro ako člen rodiny. Tu na druhej strane ľudia nič neriešili, bolo im úplne jedno, čo som mal napríklad oblečené. Pre jedného som bol pán sused, pre iného pán vodič a oficiálne som bol pán inžinier. A to sa mi strašne páčilo.

O deväťdesiateho šiesteho roku uplynula dlhá cesta, ktorú ste zvládli napriek spomínaným ťažkostiam. Čomu tento úspech pripisujete?

Obetoval som tomu 26 rokov života. Ale úplne obetoval. Viete mám 58 rokov a za ten čas som tuším nemal dohromady ani 58 dní dovolenky. To mám na myslí, keď hovorím o obetovaní.

A aké boli najväčšie výzvy, ktoré ste museli počas tohto obdobia prekonať?